reklama

Deti vesmírnej noci, zbierka sci-fi poviedok

Literárne zbierky zostavujú za nás iní a málokedy sa čitateľovi páčia všetky poviedky, alebo všetky rovnako. Deti vesmírnej noci je antológia americkej sci-fi, vydaná ešte v roku 1989. Vybrané texty sú často aj oveľa staršieho dáta, čo u tých dobrých vzbudzuje uznanie (a tým zlým to nepomôže). Požičala som si ju z knižnice a sú v nej zastúpené slávne mená ako Frederick Pohl, Isaac Asimov, Robert Silverberg, Ursula Le Guinová či Philip K. Dick. Rozhodla som sa recenziu poňať trochu netradične, popustiť uzdu emóciám a zamerať sa len na najlepšie a najhoršie poviedky. Pozor, niekedy to môže znamenať, že prezradím aj pointu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (15)
Obrázok blogu

Alfred Bester: Dnes sa už nežije ako kedysi
Matička golgafrinčamská! Povedala som si, že toto musímopísať, lebo sa mi zriedka stane, aby som medzi výberom kvalitných spisovateľovnašla niečo natoľko iritujúce.
V tejto poviedke vystupujú dve ploché postavy, vedústupídne dialógy a správajú sa nelogicky, až by človek po stene liezol.Ich ľudskosť vypláva na povrch len občas, väčšinou iba plnia zámer spisovateľa,ktorý ako o chvíľu zistíte, tiež nestojí ani za fajku dymu.
Jediný spôsob ako vysvetliť ich konanie je predpokladať, žesú psychicky narušení po tom, čo prekonali šok z globálnej katastrofya žili niekoľko rokov osamote, alebo že sa čírou náhodou stretli dveindivíduá rovnako infantilné a pokrytecké.
Ak aj toleratne prijmeme prvú možnosť (veď človek je tvorspoločenský a dlhodobá izolácia môže zanechať vážne následky),nekorešponduje s tým môj dojem, že autor sa naopak snažil,aby hrdinovia vyzerali úplne normálni. Tak či onak, poriadne ma rozčuľovalia čím ďalej tým menej som bola ochotná pokúšať sa ich pochopiť.
Poviedka sa pre mňa veľmi rýchlo stala nudnoua účelovou a na konci som dokonale pochopila prečo. Všetko tozbytočné tliachanie slúžilo totiž len k jednému zámeru - hrdinovia satesne pred smrťou vrhnú na svoje posledné sexuálne číslo. Tadá!
Aby ste ma lepšie pochopili a užili si tento výplachmozgu naplno, tu je stručný dej:
Linda a Jim sú možno poslednými bytosťami na Zemi,ktoré prežili celoplanetárnu jadrovú katastrofu, pravdepodobne vyvolanú studenouvojnou a jej veľmi horúcim finále.
Jednoducho, keď to "buchlo", boli obaja náhodou niekde podzemou, kde zostali, kým mali čo jesť a potom vyšli na povrch, aby objaviliľudoprázdny svet (teda USA). Barmanovi a blondínke evidentne slovoradiácia veľa nehovorí, pánovi Besterovi tiež nie, a tak sú zdraví akorepy aj päť rokov po kataklyzme.
Stretnú sa náhodou niekde na Manhattane a čitateľrýchlo zistí, že podpisovanie sa do zaprášených prezenčných kníh, vypĺňanievýpožičných lístkov v knižnici alebo zanechávanie dlžných úpisovv obchodoch je ich spoločná úchylka. Linda sa učítaliančinu a zariadila si dom pri jazere v Central Parku, Jim putujepeši na juh Spojených štátov, kde dúfa, že nájde ďalších preživších. Ona ho presvedčí,aby na čas zostal, pomohol jej do domu presťahovať klavír a na oplátku honaučí šoférovať.
Napriek tomu, že sú to pekní mladí ľudia, že sa spolu nahíkúpu, navzdory faktu, že ľudstvo vymrelo, že ani jeden už roky nemal sexuálnehopartnera, nehovoriac už o tom, že by im to sakramentsky prospelo... oni siurobia piknik, rozprávajú sa zväčša o ničom, spomínajú na detstvo,zabíjajú čas a správajú sa k sebe asexuálnejšie ako lesbičkas homosexuálom. Okrem toho Linda buzeruje Jima, aby nerozhádzal bábiky naposteli v ktorej spí a on jej vyčíta, že z jazierka vyhádzalaloďky... Po pár týždňoch zistia, že niečo predsa len nie je v poriadkua v ich okolí sa stále bližšie vyskytujú obrie zmutované modlivkys estetickým cítením (nahradia hlavy sôch v parku svojimi podobizňami!).Zabarikádujú sa v dome a v očakávaní konca si to spolu konečnerozdajú.
Kaňec fiľma.
Jeden by povedal, že citlivejšieho intelektuálaby z toho piclo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tony Morphett: Smetiar
Podľa mňa je toto pre zmenu jednoznačne najvtipnejšiaa najoriginálnejšia poviedka celej antológie. Ako mnohé iné, podobnegeniálne a rovnako nenápadné poviedočky (zväčša mimo tejto zbierky)ukazuje, že sci-fi nemusí byť zákonite žánrom smrteľne vážnym a jehobohaté možnosti sa dajú využívať na rôzne spôsoby.
Napríklad na vymyslenie intergalaktickej odpadkovej pošty...Ako? To vám jeden chlapík s výzorom zápasníka, bez vysokej školy, ale zatos extrémne vysokým intelektom zostrojí funkčný prístroj na prenos hmoty -presnejšie jeho polovicu. Predmety v ňom totiž miznú, no nedá sa zistiť,kde sa objavujú. Tento človek, menom Rafferty, je však nielen výnimočný,ale aj praktický. A tak svoj vynález začne veľmi úspešne vyrábaťa predávať ako kuchynský drvič odpadkov - bez odpadu. Fenomenálne! No lendovtedy, než mu na to príde americká vláda...
Hneď je oheň na streche a začne sa vypočúvanie,podozrievanie, obviňovanie. Ale Rafferty je literárny hrdina ako lusk -uvoľnený, sarkastický cynik nad vecou. Nenechá sa vykoľajiť, ani keď mu jehodomáci, hmotu prenášajúci odpadkový kôš vypľuje neidentifikovateľný predmetpripomínajúci niečo medzi karfiolom a mŕtvou mačkou.
To sa už úvahy a teórie o cieli putovania smetípohybujú v mimozemských rovinách a ukáže sa, že trafili klinec pohlavičke. Je nutné poznamenať, že najväčšie pokroky v skúmaní možnostísmeťo-prenášača sa dosahujú iba vďaka Raffertyho neustálemu sabotovaniuvládnych zámerov. Vládni experti a vyšetrovatelia totiž nič užitočnénerobia (sčasti preto, že sú väčšinou na pokraji infarktu, buď kvôli samotnejsituácii alebo kvôli Raffertyho neohrabanému správaniu) a armáda bynajradšej cez drvič odpadkov poslala atómovky ako mierový pozdrav mimozemskýmpriateľom.
A tak Rafferty do svojho prenášača občas niečonenápadne hodí, aby sa dozvedel nové informácie, keď drvič vypľuje odpoveď.Jeho zdravý sedliacky rozum a skvelá intuitívna logika sú tým najlepšímspôsobom, ako nadviazať a rozvinúť komunikáciu s civilizáciouvzdialenou 26 svetelných rokov a skamarátiť sa s Veganom na druhomkonci...
Ak na túto zbierku natrafíte v knižnici, sadnite si dokúta a prečítajte si aspoň túto poviedku. Dozviete sa, ako to nakonieccelé dopadlo a výborne sa zabavíte.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

John Sladek: Slon s drevenou nohou
Príbeh o bláznivých vedcoch alebo aj o tom, čišváby ovládajú svet. Celá poviedka je natoľko absurdná, až je zábavná.Potenciál vyludzovania úsmevu tkvie nielen v čiernohumorných obrazoch(napríklad šialeného vedátora, ktorý si podreže hrdlo na záchodea posledné chvíle života strávi utieraním vlastnej krvi toaletnýmpapierom), ale aj v premenlivosti dojmov - každú chvíľu neviete, kto je tuvlastne blázon a kto ten normálny, až napokon usúdite, že vyšinutí súvšetci a len sa smejete... aby ste na konci prekvapene odhalili, že jednaskupina šialencov predsa správne uhádla, kde leží pravda.
Nadsázkou a absurditou tento montypythonovský textíkprekypuje. Jednohubka ako stvorená pre slobodomyseľných srandistov,akceptujúcich všetky formy humoru.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Spomedzi ostatných ešte vyčnievajú poviedky:

Bernie Faust od Williama Tenna -satirické podobenstvo o tom, ako sa dá predať Zemeguľa. Ešte veselšie to vyzerá, keď ju potom chcete kúpiť späť.
Deti noci Fredericka Pohla - dynamická, občas zlomyseľná, zároveň v inej rovine silne sociálne ladená poviedka poskytujúca príležitosťk zamysleniu.
Smrtiaci prach - rýchla a príjemnesvieža sci-fi detektívka z pera legendárneho Isaaca Asimova, kde vrah je síce známy, no na konci zistíte, akúurobil chybu.
Damon Knight, Stanica cudzincov - sa dobrečíta a má zaujímavý námet, ktorého jadro by bolo dobrým základom na román.

Naopak, neuspokojili ma:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tí, čo odchádzajú z Omelas od UrsulyLe Guinovej - poviedka s idylickým úvodom, hlboko pohnutým záveroma mrazivou pointou, no na môj vkus je príliš lyrická. Jej obsah by sa dalúčelne vyjadriť jedným odstavcom a výsledku by to určite neubralo nakráse, lebo myšlienka je skutočne brilantná. Lenže kým sa k nej poviedkaprepracuje, čitateľ je utopený v mori básnických opisov.

Na druhej strane chápem, že aj spisovatelia majú občas slabéchvíľky, keď dobrý nápad nevedia alebo nechcú opriasť dostatočne dlhýma zmysluplným príbehom.
Podobným neduhom tejto antológie sú poviedky pre poviedky.Možno som ich ideu, pointu alebo zmysel nezachytila, ale akékoľvek umenie jezávislé na subjektívnom vneme, takže za seba môžem povedať, že tieto dielkaboli napísané len aby boli napísané. Možno v časeich vydania bol dosť atraktívny aj samotný obsah, nebolo treba sa príliš namáhať ucelenosťou... a odvtedy sa zvýšili iba nároky.

Za všetky tohto typu spomeniem poviedku Breckenridgea kontinuum - od Roberta Silverberga som čítala už viaceropoviedok i románov a väčšinou som ich aj dočítala do konca, lebopomalé tempo bolo našťastie obeťou na oltári slušného výsledku. No tátopoviedka vo mne vzbudila iba rozčarovanie a rozťahaná bola ako starátepláková guma. Za problém však nepovažujem jej myšlienku (časopriestorovékontinuum), ale dej. Breckenridge je proste chlapík, ktorý žije dva životy v rôznych priestorových a časových rovinách. Tento zážitok ho prepadne náhle a bez varovania. V jednom momente sedí v nóbl klube pri poháriku s kamarátoma zároveň v inom priestore i čase prežíva púštnu archeologickúvýpravu v ďalekej budúcnosti, spolu s ďalšími štyrmi spoločníkmi,ktorých po večeroch baví rozprávaním skomolenej pozemskej mytológie. Putujúk zdanlivo dávno opustenému mestu, kde v podzemí nájdu tisícehibernovaných tiel. Aj keď sa v tom "druhom" živote cíti akosi cudzo alebonepatrične, jeho súčasný život to rapídne zmení, opustí stabilitua blahobyt a odíde do púšte, aby sa už nikdy nevrátil.

Alebo Veci zabudnuté od Thomasa M. Discha- sú siahodlhým denníkom 93 ročného muža, ktorého spolu s niekoľkýmistovkami ďalších ľudí zaradili do projektu cesty vesmírom pre ich výnimočnosť.Dozvieme sa, že celé ľudstvo prežilo nejakú epidémiu a všetci, ktorí bolinakazení a vyliečili sa, získali extrémnu dlhovekosť. Neskôr,z neznámeho dôvodu vyslala Zem reprezentatívnu loď s reprezentatívnou posádkou,aby letela vesmírom a cestou možno skontaktovala iné civilizácie. Aby sacestujúci nenudili, venujú sa svojmu odboru a vo voľnom čase nadväzujúvzťahy. Hlavný hrdina opisuje život na tejto "arche" a prežije románik s dvoma ženami. Sú vyvolení, smrť je pre nich len symbol a tak sa vlastne nikamneponáhľajú. To je všetko... pre mňa bohužiaľ nič moc.

Mohla by som pitvať ďalšie poviedky, ale článok je už veľmi dlhýa nerada by som stále kritizovala, nech to nevyzerá, že somnafúkaný pseudo-odborník. Mohla by tiež vyvstať otázka, prečo som čítalazbierku, s ktorou napokon nie som spokojná - asi preto, že aj medzizlými poviedkami sa vždy nájdu perly hodné pozornosti, takže zvedavosť víťazí a núti ma čítať ďalej.
A nerada odkladám rozčítanéknihy, okrem tých beznádejne hrozných :-)

Ak niekto z vás túto zbierku poviedok čítal, budemveľmi rada, ak sa podelíte o svoje názory v diskusii.

Aneta Čižmáriková

Aneta Čižmáriková

Bloger 
  • Počet článkov:  199
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Tento blog je od 16.4.2009 uložený k spánku, nájdete ma tu:~~~ Riddick's Realm ~~~ aj tu: Zoznam autorových rubrík:  KnihyZ knihovničky knihovníčkyMoje knižné láskySci-fi a FantasySF&F cony• Dialógy o fantastike •FanovinkyBlogový nedenníkRozpravy o IslandeVšeli-len-čoKreatívec notorikBavíme sa s Tubou

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu