Zhnitý žralok a Čierna smrť (o islandskej kuchyni a jedle)

Môžete sa sťažovať, koľko u nás bežných vecí tam nemajú (napr. polohrubú múku) a čo slovenskému jazýčku nezachutí, ale zároveň môžete skúmať, čo majú lepšie ako u nás... a užívať si to.

Na Islande, rovnako ako v ostatnom západnom svete, sa to v mestách len tak hemží rôznymi fastfood reštauráciami a bufetmi, z medzinárodných reťazcov som zaregistrovala všadeprítomný McDonald's a ešte KFC, pričom Island má aj vlastnú verziu fastfood reťazca a tým je Aktu Taktu (čítaj achtu-tachtu), čo je v preklade niečo ako „zober a odnes".
Takmer na každej pumpe sú drive-in okienka s občerstvením (buď v produkcii pumpy alebo Aktu Taktu), kde si môžete kúpiť teplý hotdog, hamburger, zmrzlinu a nápoje. Americká sieť pizzerií Domino's má vraj v Reykjavíku štatisticky väčší úspech (vzhľadom na počet obyvateľov) ako kdekoľvek v USA.

Nie je na škodu zájsť si občas aj do pekárne, kde ponúkajú veľa druhov výborného sladkého pečiva a chrumkavé bagety. Nájdete ich ako samostatné obchodíky (tam sa dokonca dajú vidieť aj chleby pripomínajúce ten náš každodenný) alebo pulty v nákupných centrách (plus káva, plnené bagety a posedenie).

Apropos hotdog - na Islande sa volá pylsa a nikdy nebude chutiť ako hotdog, na aký ste zvyknutí na Slovensku. Párky sa totiž vkladajú do rozrezaného rožku zo sladkého cesta, aké by ste doma jedli maximálne s lekvárom a čajom. V prípade, že si dáte klasickú, jednoduchú pylsu, pravdepodobne bude sladké všetko, okrem toho párku - aj horčica.
Na druhej strane sa na to dá zvyknúť, pretože keď hocijakú islandskú pylsu porovnám s najlacnejším múčnym párkom v drobivom penovom rožku (ktorý vás skôr udusí než nasýti), aký predávajú vo väčšine našich stánkov, pylsa to vždy vyhrá na celej čiare.
A variácie s grilovaným párkom, roztopeným syrom a chrumkavou opečenou cibuľkou stoja za hriech.
Len tak mimochodom, onedlho po tom, čo som si domov niesla v malej krabičke Cronions (to sú tie hnedé kúsky chrumkavej cibuľky) až z Islandu, zistila som, že sa už predávajú aj u nás - videla som ich v Metre. Vrelo ich odporúčam vyskúšať, len na fantázii a chuti záleží, s čím ich skombinujete.

Sladká pylsa súvisí s ďalšou islandskou odlišnosťou, a tou je domáca kuchyňa. Islanďania sú experti na to, ako každé možné, od prirodzenosti nesladké jedlo, osladiť. Môžete sa tu stretnúť s karamelovými zemiakmi, sladkou smotanovou omáčkou, jahňacou pečeňou v sladkom obale, nasladlými zeleninovými šalátmi, sladkými dressingami a v neposlednom rade so spomínaným párkom v rožku. V obchode si môžete kúpiť sladkú grilovaciu omáčku, sladkú omáčku na hamburgery... a tak ďalej.

Na Islande organizuje každá firma (malá, veľká, chudobná, bohatá, štátna či súkromná) pred Vianocami slávnostnú večeru s programom. Na jednej takej som sa zúčastnila a okrem kochania sa interiérom vikingskej reštaurácie v Hafnafjörđure a anjelským spevom trojice mladých Islanďaniek som ochutnala čo-to aj z pravej islandskej kuchyne. Oválny švédsky stôl bol plný rôznych druhov údeného mäsa, šalátov, zeleniny, pri bare bol vozík s teplými zemiakmi a mäsom na šťave, na ďalšom stole sa neskôr objavila zmrzlina a torty.

Myslím, že niekde medzitým som ochutnala aj tradičný islandský hangikjöt, čo je údené jahňacie, veľmi obľúbená vianočná pochúťka. No musím sa priznať, že okrem šunky a fantastického ovocno-šľahačkového waldorfského šalátu mi nič príliš nechutilo. Karamelové zemiaky som si naložila dva malé, zjedla som horko-ťažko jeden. Mäso v šťave sa s tými ďalšími zemiakmi v bledožltej sladkej omáčke dalo zjesť.
Po lukulských hodoch človeku dobre padol aj vianočný nápoj Jólaöl, ktorý chutil ako zmes piva a pomarančového džúsu (čo možno aj bol). Inak je máličko alkoholický a na Islande ho bežne pijú aj deti. Neviem prečo, ale bandaska, čo sa kúpila domov sa nakoniec v januári vyhadzovala takmer plná. Doma to už asi nebolo to pravé jólaölové.

Aj keď rybolov Island živí, v obchodoch sú ryby drahé. Netreba si teda predstavovať, že rybacina je na dennom jedálnom lístku domácností, lebo Islanďania nevedia čo s nimi.
Najznámejšou islandskou špecialitou je určite zhnitý žralok, o ktorom sa dočítate v cestopisoch (žraločie mäso sa zakope do zeme a keď je tak akurát, vytiahne sa). Na toho si trúfne málokto a ja medzi takých odvážlivcov (ani boháčov) nepatrím. Je nenormálne drahý a podáva sa s islandským národným alkoholom Brennivín, prezývaným Čierna smrť.
Aby ste nevyhodili kopec peňazí za to, čo nakoniec nezjete, úplne stačí počkať si na predvianočný čas, kedy minimálne jedna rodina v každom činžiaku zhnitého žraloka pripravuje. Vyjdite na chodbu a ovoňajte. Ak vám zápach pokazenej ryby nedá facku, môžete to nabudúce skúsiť naostro.

Ďalšou netradičnou špecialitou je hutný čierny chlieb, ktorý sa pečie v horúcich lávových výparoch z útrob zeme. Ten som tiež neochutnala ani nevidela, ale vraj má zemitú príchuť a je celkom jedlý.
Bežný chlieb som síce zahliadla raz v pekárni, ale v supermarketoch ho zastupuje len viacero druhov a značiek nakrájaného toastového chleba. Aj keď ste na Slovensku fanúšikom všelijakých zrnkových chlebov, na Islande si radšej kúpte biely.
Celozrnné chleby robiť nevedia. Kým u nás si dokážem v supermarkete 5 minút vyberať medzi lúčnym, fínskym, viaczrnným, slnečnicovým a neviemakým, na Islande je to vsjó róvno - do bieleho alebo trochu zafarbeného chleba sa prisypú pichľavé kúsky neidentifikovateľných zrniek, ktoré vás pri jedení škriabu v hrdle a hrozia povyrážať menej solídne plomby.

Mäso a mäsové výrobky sú drahé a pultový predaj neexistuje, ale kedykoľvek zájdete do obchodu, vždy nájdete balenia s 10, 20 alebo 40 percentnou zľavou. Ako príklad uvediem, že šunka stojí okolo 2 až 3 tisíc ISK za kilogram a predáva sa v malých vákuových baleniach, aj za tie menšie zaplatíte 400-500 ISK. Na prvý pohľad je však jasné, že tak ako vo všetkom ostatnom, aj v potravinách si Islanďania potrpia na najvyššiu kvalitu a tak sa nikdy nemusíte obávať, že by sa vám do úst dostalo čokoľvek mäsové bez mäsa alebo mliečne bez mlieka.

Mliečne výrobky sú výborné a najtypickejší pre Island je skyr. Biely skyr chutí ako horký jogurt, aj keď je ťažké ho k niečomu prirovnať. Ja som ho dokázala zjesť len s obrovským množstvom cukru, vtedy bol skvelý. No ochutený rôznymi príchuťami, od vanilkovej cez kapučínovú až po ovocné variácie bol ešte lepší (KEA Skyr).
Mlieko, čiže mjólk sa predáva v mnohých obmenách, no určite najobľúbenejšie je extra tučné Nýmjólk. Zatiaľ čo naše plnotučné mlieko má obsah tuku 3,5% a doma ho odmietam piť, lebo neznesiem tú zvláštnu smotanovú vôňu a chuť, islandské Nýmjolk má 3,9% tuku a pila som ho s vášňou novorodeného teľaťa.
Deti (ale nielen ony) zase milujú Kókómjólk. Je to nízkotučné, sladké a vitamínmi obohatené "nie celkom kakao" - chuťou asociuje skôr Baileys bez alkoholu.
No najgeniálnejší mliečny výrobok na celom Islande je pre mňa rozhodne Smjörvi. Je to osolené maslo v kelímku. Skôr asi maslová nátierka, pretože je mäkké. No s umelou chuťou našich Viet, Rám či Perál nemá nič spoločné. Úplne mi stačilo natrieť si samotné smjörvi na toastový chlieb, usrkávať nýmjólk a bola som v siedmom nebi.

Posledné čo spomeniem, pretože to nemôžem obísť je túnfisk salat - tuniakový šalát. Veľmi zvláštny element islandského stravovania... zistila som, že nie som prvá (a určite nie posledná) cudzinka, ktorá sa po príchode na Island stala na ňom závislá.
Balené majonézové šaláty sú v každom obchode, ale je dobré nájsť si značku, ktorá vám najviac chutí. Ja som časom prišla na to, že ideálnym spojením kvality a ceny bol tuniakový šalát z Bónusu (niečo ako naša Jednota) za 149 ISK.

Jednoduchý recept na chuťovú extázu (základom je biely, jemne opečený toast):
smjörvi + plátky syra + nýmjólk
smjörvi + šunka + plátky syra + nýmjólk
tuniakový šalát + šunka + nýmjólk

Na záver pridám ešte skúsenosti so sladkosťami. Tými ozajstnými, ktoré sladké majú byť:-) V takom Hagkaupe (budem o ňom písať v ďalšej kapitole) dostanete kúpiť obrovský výber dánskych aj medzinárodných cukroviniek (Marsy, Liony atď.), kým v skromnejšom Bónuse sa sortiment viac blíži islandskému vzorcu.
A tým je - lakrís. Inak povedané, pelendrek. Islanďania musia milovať pelendrek vo všetkých podobách, okrem cukríkov, keksov, tyčiniek, hadov a guličiek z neho robia aj alkohol a vyzerá to tak, že islandské deti sa ním kŕmia celé dni.
Ja pelendrek neznášam. Ak som si chcela kúpiť niečo sladké, rýchlo som zistila, že musím príslušný regál v potravinách dôkladne študovať, lebo lakrís obsahujú aj také balíčky, ktoré na to vôbec nevyzerajú. Keď som si podľa zloženia krabice overila, že výrobok naozaj neobsahuje ani stopu po pelendreku a naopak obsahuje niečo, čomu rozumiem, nechala som sa zlákať.
A objavila som dve fajnové veci, obidve od výrobcu Góa.
Hraun bitar (malé keksíky s burizónmi navrchu a obliate čokoládou) a Californiu rusínur - dökkar (fantastické hrozienka v horkej čokoláde, pol kilové balenie za 500 ISK, ktoré som si kúpila aj na cestu domov). Konkurenčnou čokoládovňou Gói je Nóa - ale od tých som nemala nikdy nič. Neverila som im, pretože som nemohla nájsť výrobok bez lakrísu alebo podozrivých slov a hrozienka vyrábali iba v mliečnej čokoláde. A také si môžem kúpiť aj na Slovensku:-)