Pojednanie o čiernej smrti, 4. časť

Autor: Aneta Čižmáriková | 16.4.2009 o 9:00 | Karma článku: 7,17 | Prečítané:  2654x

(založené na knihe nemeckého historika Klausa Bergdolta Černá smrt v Evropě) Následky moru, morové perličky a osobný pohľad, prečo som toto dlhé pojednanie napísala.

Následky v skratke
V závere knihy Černá smrt v Evropě sa Klaus Bergdolt venuje dopadu morovej epidémie na literatúru, umenie, vzdelávanie, univerzity, ekonomickým a sociálnym dôsledkom moru. Niečo z toho som už aj zakomponovala do predchádzajúcich častí. Ostatok len stručne zhrniem. Pravdupovediac spísanie tohto amatérskeho traktátu ma stálo veľa námahy i energie, ktorá sa už minula :-)

cerna_smrt_kniha.jpgSamozrejme, že mor priniesol veľké zmeny v krátkodobom i dlhodobom výhľade. Krátkodobo bola najdôležitejšia strata na obyvateľoch, ktorá zase ovplyvňovala všetko ostatné. Niektorí historici zastávajú názor, že morové rany vlastne urýchlili pokrok vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti.
Epidémia, ktorá najprv zmrazila hospodárstvo, obchod aj celkový vývoj, vyhladila tretinu obyvateľov kontinentu a vyvolala personálne nedostatky v mnohých profesiách, po svojom odoznení naštartovala kreativitu tých, čo zostali :-)
Zaujímavým dôsledkom moru boli aj majetkové presuny. Mnoho ľudí, ktorí prežili svojich príbuzných, podedilo majetky, statky i peniaze. Z chudákov sa tak mihom oka stávali boháči. Z boháčov ešte väčší boháči. Kláštory zarobili na posledných vôľach zbožných kresťanov. Kto zostal chudákom naďalej, asi si zúfal, lebo pracovných síl bol nedostatok, zato práce dva razy toľko. Zvýšené požiadavky "zamestnávateľov" i nájomcov v kombinácii s rovnakými mzdami vyvolávali najmä u námezdných roľníkov nevôľu a koncom 14. storočia tak viacerými krajinami otriasali sedliacke povstania.

V súvislosti s morovou epidémiou 14. storočia sa v rámci literatúry často skloňuje Giovanni Boccaccio a jeho Dekameron. I keď sa primárne moru nevenuje, veľmi sugestívne o ňom píše v úvode diela a pozadie presláveného rozprávania príbehov desiatimi ľuďmi tvorí práve ich útek na vidiecke sídlo pred morom vyčíňajúcim v meste Florencii.
V rámci výtvarného umenia je s morom spájaný predovšetkým termín danse macabre, čiže tanec smrti či tanec umrlcov. Alegória spravodlivosti Smrti, ktorá si v konečnom dôsledku vezme všetkých bez rozdielu majetku, je zobrazovaná ako tanec Smrtky s viacerými ľudskými postavami symbolizujúcimi rôzne spoločenské postavenie.
Obvykle sa na obrazoch a freskách vyskytuje cisár/kráľ alebo kráľovná, dieťa, krásne mladé dievča, ale aj duchovný, pápež, žobrák či starec. Postavy bývajú buď oblečené ako za života, asi kvôli lepšej identifikácii, prípadne už v podobe kostlivcov, to skôr kvôli intenzifikácii ;-) Bergdolt však poznamenáva, že datovanie fresiek do odbobia stavby chrámov môže byť zavádzajúce a je možné, že motív danse macabre vznikol až po Čiernej smrti, i keď je často mylne pripisovaný práve polovici 14. storočia.

Danse_Macabre.jpg

Náhoda je blbec alebo morové pikošky
Zdá sa vám, že celá kniha Klausa Bergdolta je len sledom rôznych pohľadov na nekončiacu agóniu? Z jednej strany to tak je, no pomáha to uceliť a priblížiť si obraz nepredstaviteľnej situácie. Na strane druhej sú záznamy stredovekých kronikárov fascinujúcim pohľadom na rôznorodé reakcie ľudí alebo niektoré zaujímavé detaily. Do pamäti sa mi vryli najmä dva:

Prvým je ukážka nekonečnej, bohužiaľ takej typickej ľudskej hlúposti alebo možno chamtivosti, keď obyvatelia írskeho pobrežia napriek vedomosti o morovej kataklizme postupujúcej Európou, napriek znalostiam o tom, že mor sa šíri aj z kupeckých lodí, ktoré sú už obývané len mŕtvou posádkou (a hladnými morovými blchami, ktorým pomrelo žrádlo), sa pustili rabovať práve takú loď, ticho sa pohupujúcu na vlnách pri pobreží. Samozrejme, že sa nakazili morom a spustili ďalšiu vlnu, šíriacu sa ako kruhy na vode. Cynik sa len pousmeje...

Druhou zaujímavosťou je jedna zmienka o kronikárovi, ktorý poznamenal, že pacient, ktorému lekár prepichol bolestivo zapálené bubá (alebo samé praskli), a z ktorých potom voľne vytekala tekutina (asi zrazená krv a hnis), mal slušnú šancu na vyliečenie, ak sa vyjadrím dnešným jazykom.
Ďalšie zmienky o tejto primitívnej, no vraj účinnej metóde som zachytila aj v súčasných sekundárnych prameňoch, preto ma prekvapuje, že sa jej Bergdolt už vôbec nevenuje, nijako ju neskúma, neuvádza ďalšie citácie... Nikto iný tento liečebný postup neskúšal? A ak mohol mať nejaký efekt (ale aj keď nie), prečo sa ústnym ani písomným podaním nerozšíril?  V 14. storočí síce nemali kníhtlač ani telefóny, predsa zo štúdia materiálov vidím, že kadejaké pokútne recepty, nezmyselné teórie aj oveľa väčšie blbiny sa šírili bez problémov - a ešte sa im darilo.
Zostáva mi len hádať, či na pokračovanie tejto časti príbehu autor pozabudol, a či nebola vôbec dôležitá kvôli tomu, že v konečnom dôsledku nemala efekt. Najväčšou iróniou osudu by bolo, keby naozaj prepichovanie (prerezávanie) búb zvyšovalo šancu na prežitie bubonického moru (za absencie liekov), ale akosi to nikto iný okrem niekoľkých lekárov nezistil a tí to už nestihli spropagovať. Nemyslím si, že to tak bolo a skôr si takto na záver trochu uťahujem z príliš vážnej témy ;-)


Fascinácia smrťou?
Už niekoľko rokov som túžila prečítať si knihu o "najslávnejšej" chorobe stredoveku. Táto čudná zvedavosť určite súvisí s veľmi intenzívnym zážitkom z detstva.
Bola som vo veku rozbujnenej fantázie, keď sme víkendové popoludnia v osemdesiatych rokoch trávili pozeraním seriálu Lekár umierajúceho času. Dnes si z neho okrem melancholickej tváre Petra Čepka nevybavím nič. Ale viem, že po tretej časti venovanej morovej nákaze som mala pár dní nočné mory (aká irónia;-), bála som sa, že k nám do bytu môžu vniknúť krysy, a tak ako teraz v čo najväčšej vzdialenosti obídem pavúka, tak som sa s vypleštenými očami pokúšala vyhýbať nášmu sporáku značky Mora. Mal to strašidelné slovo v názve...
Napriek tomu si nemyslím, že by ma rodičia boli nechtiac vystavili niečomu hroznému, čo ma fatálne poznamenalo. Deti sú chorobne zvedavé a milujú strašenie. I keď som si to vtedy roztrasená od strachu asi takto nevykladala, po odoznení hrôz som to pri najbližšej príležitosti urobila znova... a napríklad ukradla sestre spod matraca staré vydanie Draculu s fotografiami z prvého Nosferata, ktoré som si so zatajeným dychom všetky poprezerala. Nasledujúcu noc som prepotila flanelovú košeľu, lebo som sa zobudila na sny o upírovi a bála sa spod hrubej periny vystrčiť hoci len nos! O niekoľko rokov neskôr som si toho Draculu prečítala a úžasne ma bavil.
A tak ako mladé slečny začnú o upíroch čítať, aby sa ich prestali báť, pozerať filmy, aby časom prišli na to, že upír je vlastne sexuálny symbol (to raz povedal nejaký chlapík v popkultúrnom dokumente a podľa mňa trafil klinec po hlavičke. V tomto ohľade urobil konkrétne grófovi Draculovi neoceniteľnú službu F. F. Coppola ;-), tak som aj ja urobila ďalší krok na ceste k poznaniu moru a chápaniu zákonitostí, či skôr nevypočítateľnosti smrti...
Bol to zaujímavý výlet do stredovekej histórie.

Poznámka:
Články o more sú kombináciou faktov spracovaných v knihe Klausa Bergdolta Černá smrt v Evropě a mojich postojov a záverov. Tieto dve zložky sú však jednoducho odlíšiteľné a tak jediným napadnuteľným aspektom textu zostáva môj často zámerne emotívny slovník. Všetko ostatné si môžete overiť.

Informácie som čerpala z knihy:
Klaus Bergdolt - Černá smrt v Evropě: Velký mor a konec středověku (vyd. Vyšehrad, 2002)

Linka na knihu Klausa Bergdolta je previazaná s províznym systémom kníhkupectva Martinus. Ak sa rozhodnete touto cestou si ju kúpiť, nijako to neovplyvní jej cenu, ale ani moje majetkové pomery. Bude ma to však motivovať k nákupu ďalších zaujímavých kníh:-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

To, čo predviedli Nemci a Taliani, je veľká hanba futbalu, tvrdil Hapal

Tréner národného tímu do 21 rokov Pavel Hapal bol plný emócií.

PLUS

Trinásť rokov trpí epilepsiou. Na Slovensku jej nedokázali pomôcť

Návšteva neurológa sa zmenila na sexuálne obťažovanie.


Už ste čítali?