Pojednanie o čiernej smrti, 3. časť

Autor: Aneta Čižmáriková | 14.4.2009 o 9:00 | (upravené 15.2.2010 o 17:10) Karma článku: 8,35 | Prečítané:  3066x

(založené na knihe nemeckého historika Klausa Bergdolta Černá smrt v Evropě) V prvých dvoch častiach svojej laicko-emotívnej rozpravy o stredovekom more som sa venovala chorobe ako takej i životu stredovekej spoločnosti s ňou, teraz si posvietime na sekundárne dôsledky morovej epidémie. Konkrétne flagelantov a Židov. Lebo nezabíjal iba mor. Zabíjali aj ľudia. Nie prvý ani posledný raz v dejinách Európy masová hystéria v spojení s finančnými záujami vyvolala tak smutne tradičnú odozvu - pogromy na Židov. V prípade moru v polovici 14. storočia sa dá povedať, že išlo o prvý holokaust, dávno pred Hitlerom...

Flagelanti, boží masochisti
V úvode si pomôžem citáciou z 19. kapitoly knihy Černá smrt v Evropě: "O dvou velice charakteristických, fatálních i závažných průvodních jevech černé smrti jsme se zatím zmínili jen letmo: o průvodech flagelantů a pronásledování Židů. Oba měly jednu, byť nepřímou, příčinnou souvislost, přičemž průvody flagelantů většinou - třebaže ne vždy - předcházely pogromům. Oba jevy představovali symptomy rodícího se kolektivního strachu, který se snažil vybít v iracionálním chování."

Flagelanti.jpgHnutia flagelantov, čiže ľudí doslova prežívajúcich Kristovo utrpenie, existovali oveľa skôr, než v Európe prepukol mor, no v tomto období kulminovali.
Laicky a cynicky povedané, jednalo sa o skupiny bežných ľudí, ktorí podľahli ohnivému kázaniu nejakého kňaza, rehoľníka či aktivistu, ako by sme to nazvali dnes, a pridali sa k nemu na kajúcnej očistnej púti. Tá prebiehala asi tak, že stále zväčšujúca sa tlupa šliapala z miesta na miesto, naboso a bičujúc si vlastné telo, ich vodca vykrikoval o blížiacom sa konci sveta, nutnosti kajať sa a trpieť v mene vykúpenia svojich hriechov. Vďaka svojej horlivosti sa im cestou väčšinou podarilo získať stravu, nocľah aj nových stúpencov.
Pokým v prostých obyvateľoch určite nezriedka vyvolávali ľútosť a pocity viny, oficiálnym cirkevným autoritám nikdy neboli po chuti. Pápež flagelantov vykazoval i zakazoval, boli podozriví z kacírstva a pre ich hlasné kritizovanie cirkevnej i svetskej hierarchie sa ich po čase každý rozumný človek stránil. Napriek tomu sa v 13. storočí rozšírili z Talianska aj do južného Francúzska, Nemecka a Rakúska.
S príchodom moru, ktorého smrtiace vyčíňanie si - znova opakujem - civilizovaný súčasník nedokáže dostatočne živo predstaviť, stále silneli hlasy prorokujúce koniec sveta, citujúce Zjavenie Jánovo (najznámejšiu biblickú Apokalypsu), vyzývajúce k pokániu a celkovo snažiace sa o to, aby tie úbohé červíčky aj posledné chvíle svojho života prežili v patričnej vine, úzkosti a zúfalstve.
Okrem flagelantov sa od 13. storočia darilo aj chiliastom a rôznym iným zvestovateľom Apokalypsy, príchodu Antikrista a následného tisícročného zlatého veku. Niektorí "proroci" spájali svoje hrozby a sľuby s politickými narážkami a boli za to prenasledovaní. To však vôbec nebránilo šíreniu a úspechu ich spisov.
Ale vráťme sa k samotným flagelantom. V čase čiernej smrti sa rozmnožili ako huby po daždi, putovali z miesta na miesto, trýznili si obnažené telá bičmi, zloženými z troch povrazov spestrených veľkými uzlami a železnými ostňami v nich. Krv striekajúca na steny chrámov prítomné publikum asi rovnako fascinovala ako konsternovala.
Kým sa pohybovali po krajine nezasiahnutej morom, získavali si prívržencov najmä v mestách. Spoločne prosili Boha o ochranu pred utrpením a strašnou chorobou. Boli to muži, mali prikázaný celibát, držali sa prísnych regulí a všetky ich rituály vrátane doznávania hriechov sa vyznačovali istou teatrálnosťou. Vzhľadom na vtedajšiu dostupnú kultúru naozaj vítané divadlo...
Ak k tomuto masochistickému predvádzaniu sa pripočítame plamenné reči a heslá napádajúce morálku i bohatstvo cirkevných a svetských hodnostárov i obchodníkov, dostaneme čo nevidieť výbušnú zmes.
V roku 1349 to začalo vo viacerých nemeckých mestách a šírilo sa podobne zhubne ako mor - keď flagelanti videli, že Židia žijú v tých lepších mestských štvrtiach, poštvali ľud a spoločne vtrhli do židovských domov, aby spustili masakru. Darmo sa tomu rozumnejší mešťania (či už z humanistických alebo oveľa zištnejších pohnútok) pokúšali zabrániť...

Dnes by sme flagelantov v skratke mohli nazvať fanatikmi či podvratnými živlami. Ich hlavným pracovným nástrojom bola davová psychóza, šírili extrémizmus, anarchiu... a mor.
Nie je presne doložené, či do niektorých miest zavliekli flagelanti mor osobne, ale vzhľadom na ich počty, presuny a celkovú pravdepodobnosť (je preukázané, že náboženské púte vo všeobecnosti pomáhali mor distribuovať), je aj toto ľahko možné.
Keď v roku 1349 mor postupoval všetkými smermi čoraz hlbšie do Európy, nebolo nakoniec až také dôležité, či ho priniesli flagelanti alebo prišiel iným spôsobom onedlho po nich. Ľudia sa ich začali báť, považovať ich za poslov smrti i privolávačov moru, a to, čo bolo spočiatku na nich také uhrančivé a okúzľujúce, sa premenilo v strašidelné a skazonosné.
Ich sektárske praktiky, veľkohubá kritika duchovenstva i meštianstva, podnecovanie pogromov, fanatizovanie ľudu a v neposlednom rade čudné sexuálne výstrelky (autor knihy do podrobností nezachádza), začali tým nesfanatizovaným liezť pekne na nervy.
Keď ich obyvateľstvo prestalo nezištne podporovať, začali lúpiť, mestá pred nimi zatvárali brány a aj samotní vodcovia, "majstri", strácali nad obrovskými davmi kajúcnikov kontrolu. Kronikári a historici hovoria aj o 2500 pútnikoch v jednej skupine a státisícoch flagelantov v rámci krajín.
Pápež Klement VI. ich nepodporoval nikdy, cirkev na nich uvalila kliatbu, všetkých už vlastne len obťažovali, prinášali smrť. Klaus Bergdolt záver ich masového pôsobenia popisuje len vetou "Déle se flagelantství udrželo pouze v okolí Kolína a v Nizozemí..." (Bergdolt, s. 96), čo si ja osobne prekladám ako spontánne vymiznutie ich kultu, čo bolo po obrátení karty prirodzené vyústenie. Všetci ich znenávideli, nedostávali už jedlo ani ubytovanie zdarma, boli prenasledovaní. Jediné rozumné východisko bolo zahodiť bič, obliecť si normálne šaty, potichu sa vytratiť a vrátiť domov...

Korene stredovekého holokaustu
Za čo by však ani jeden flagelant nemal do konca života v kľude spávať - keby spravodlivosť existovala - to je podnecovanie nenávisti voči Židom, ktorá mala príliš často fatálne následky. Je to určite najsmutnejšia kapitola dejín čiernej smrti, pretože k nej nemuselo dôjsť.
Autor knihy zastáva názor, že flagelanti vo všeobecnosti nevyvolávali pogromy priamo a nezúčastňovali sa na surovom pobíjaní Židov. No ich kázania, točiace sa okolo hľadania vinníkov za celkové utrpenie, poukazovanie na lepšie situované vrstvy, Boha rozhnevaného hriešnosťou ľudí, atď... spojené so strachom zo smrti, masovou hystériou - a v neposlednom rade podporené tým, že pospolitý ľud všetkým týmto náboženským prednáškam, s prepáčením, prd rozumel a vyložil si ich ako mu práve prišlo vhod - to všetko malo svoj podiel na bohužiaľ tak typickej a históriou znova a znova opakovanej reakcii - "Potrebujeme nepriateľa, ktorý za to všetko môže! Keď žiadny nie je, musíme si nejakého nájsť!"
A potom ho zabiť. Najbrutálnejšie, ako sa bude dať.

Pogromy na Židov počas morovej epidémie polovice 14. storočia neboli prvé a ako vieme, zďaleka ani posledné "akcie" zamerané na ich vyhubenie a zhabanie ich majetku. No popri druhej svetovej vojne boli tými najhoršími.
Dvadsiata kapitola knihy Černá smrt v Evropě je súvislým tragickým textom popisujúcim, ako je jedna menšina obyvateľstva účelovo manipulovaná, utláčaná, a keď sa jej napriek všetkým ústrkom na počudovanie darí, zneužívaná. A keď ani zneužívanie nestačí, príde na rad konečné riešenie...
Vec sa má tak. Na Židov sa správny kresťan od nepamäti díval ako na nečistých a zlých. Prečo? Lebo zabili Krista! Ktorý bol pôvodne tiež Žid, ale to predsa nevadí. A ktorý hlásal lásku k blížnemu svojmu... Ale nechajme to.
Kresťania Židov nenávideli, čo bolo ich sväté právo a vzhľadom na neustále opakované poučky aj svätá povinnosť.
V období stredoveku bola Židom zakázaná väčšina remeselných povolaní, všetky občianske funkcie i úradnícke výkony, nemali sa teda čím živiť. Naopak profesia úžerníka bola považovaná za nehodnú kresťana (čo však nezabránilo vzniku slávnych bankových domov v Taliansku). Ak nechceli pokapať od hladu, čo im zostávalo? Stať sa úžerníkmi. (Vo veľkých židovských obciach by to samozrejme ako jediná forma živobytia neobstálo, a tak kde sa dalo, pracovali ako lekári, krajčíri či obchodníci - a konkurovali kresťanom.)
Židia teda okrem úžery nemali skoro do čoho pichnúť, tak sa vnútri svojich komunít vzdelávali, boli šikovní obchodníci a vďaka nenásytnosti kresťanských spoluobčanov, ktorí si potrebovali požičiavať peniaze na úver, čoraz bohatší. Avšak nikde nenájdete zmienku o tom, že by sa boli nejako naparovali či povyšovali. Naopak, boli zviazaní toľkými obmedzeniami, že sa vlastne stále museli držať v ústraní, aby si ich, nedajjehova, niekto nevšimol a nerozhodol sa ich priškripnúť ďalšími daňami, vyhnať s holou riťou z mesta alebo aj zabiť. To všetko koniec-koncov beztrestne.
Nestalo by sa to po prvý raz, a tak myslím, že Židia v Európe vždy nad sebou cítili Damoklov meč bublajúcej nenávisti. Požičiavali menej majetným aj najbohatším a z vlastnej skúsenosti vedeli, že je v povahe dlžníka nenávidieť svojho veriteľa - pretože pred ním stál v ponížení. A keďže bol úžerník Žid, bolo dvojnásobne normálne ho nenávidieť.
Odkedy kresťanstvo v Európe schytilo kormidlo jedinej pravej viery a od 9. storočia ešte výraznejšie, sa šírili antisemitské spisy a dokumenty z pera najvýznačnejších kresťanských učencov, argumentujúcich okrem iného, že Židia sú zlí, nemajú rozum ani dôstojnosť, sú slepí duchom, vrahovia Krista, Antikrist je židovského pôvodu a podobne... Svätý (sic!) Tomáš Akvinský napríklad tvrdil, že "cirkev môže vládnuť židovskému majetku, lebo Židia sú jej otrokmi." (Bergdolt, s. 100)
Joj, a taká malá perlička k tomuto zhrnutiu - v roku 1215 vyhlásil 4. lateránsky koncil Židov za cudzincov a nútil ich nosiť špicaté klobúky a často aj okrúhle znamenie zo žltej plsti, ktoré podľa ľudového názoru predstavovalo mincu. Museli ho nosiť všetci bez rozdielu pohlavia od 7 rokov. Nepripomína vám to niečo?

Ako sa varí krviprelievanie
Aby nám zo všetkých týchto ingrediencií vznikli najmasovejšie stredoveké pogromy, musíme pridať ešte niekoľko súvislostí:

- sporadické pogromy a komploty proti Židom (napr. vykonštruované obvinenia zo znesväcovania hostií) neboli ničím neobvyklým ani v desaťročiach a storočiach predchádzajúcich morovej nákaze.

- požičiavanie (a často aj nútené odpúšťanie) veľkých obnosov mocným vysokopostaveným mužom (a tým pádom poznanie ich tajomstiev) v krízových situáciách často prevážilo misku váh v prospech ľahostajnosti mešťanov či zemepánov voči vražednému vyčíňaniu krvou opojeného ľudu. Kde nie je veriteľ, tam nie je dlh.

- zložité právne postavenie, ktoré na jednej strane robilo zo Židov majetok (!) mesta či kráľa (prípadne cirkvi, ktorá sa o "vlastníctvo" Židov dlhodobo prela so svetskou mocou), na strane druhej ich nútilo platiť im tučné dane "z hlavy" a "za ochranu" - im síce mohlo pomôcť prežiť, lebo boli stálym zdrojom príjmu, ale mohlo ich stáť aj život, keď sa nepokoje rozrástli natoľko, že mešťania či vládcovia považovali za vhodné uprednostniť vôľu ľudu a nechať Židov napospas davu (čo sa väčšinou aj stalo). Po smrti daňovníka síce nebudú dane, zato bude celý jeho majetok, ktorý pripadne mestu. A zmiznú už spomínané pôžičky.

- a prichádzame k moru. Ten ako príčina vraždenia Židov nesmie chýbať. Už v jeho začiatkoch v rokoch 1347-38 začal prostý ľud s hľadaním vinníka. Po Božom treste, hriešnom ľudstve i skazenom vzduchu prišlo na rad - ako inak - trávenie studní. Kým? Kým iným ak nie cudzincami, žobrákmi, malomocnými... a Židmi. To sú predsa vrahovia nášho pána Ježiša, nečistá rasa, nepriateľ, ktorý nás nenávidí a chce nás vyhubiť. Vo svojom zaslepení si samozrejme spočiatku nevšimli, že židovské štvrte sa morom nakazia neskôr práve vďaka svojej uzavretosti, ani že keď už sa nakazia, umierajú Židia na mor úplne rovnako ako kresťania... (Zaujímavé je, že napr. vo Viedni, ktorá mala veľké židovské geto, nie sú zaznamenané žiadne pogromy počas morovej epidémie. Možno bolo obyvateľstvo od povahy kľudnejšie, možno zavážil ich postreh, že Židia mali medzi sebou toľko obetí moru, že museli rozšíriť svoj cintorín.)

Takže keď boli milí občania dostatočne hysterickí zo strachu pred smrťou, dostatočne nabulíkaní rozprávkami o tom ako Židia hádžu vrecúška s jedom do verejných studní a poriadne rozžeravení z vášnivých rečí flagelantov, kazateľov i krčmových povaľačov, vzali čo bolo po ruke a napochodovali do židovskej štvrte...

Len pre silné nervy

A tam začalo bezuzdné lynčovanie nevinných. To, čo sa dialo, nemožno označiť inak ako sprosté popravy. Ich vykonávatelia nedbali na vek ani pohlavie svojich obetí. Niekedy zachránilo Židov pred smrťou urýchlené (mnohokrát nútené) konvertovanie na kresťanstvo, často však len dočasne. Po krátkom období kľudu po jednom incidente sa vražedné nálady rozhoreli opäť a tentokrát prišli na rad aj pokrstení Židia.
Vo Francúzsku bolo v 14. storočí podľa Bergdolta kántrenie Židov na dennom poriadku a snáď okrem pápeža Klementa VI. a jeho okolia na tom nikomu nezáležalo. Práve ten bulou z 26. septembra 1348 zakázal rabovanie židovského majetku, násilné obracanie na vieru aj zabíjanie bez súdu. Na úrodnú pôdu padli tieto príkazy len v Avignone a jeho okolí, takže absolútna väčšina Európy pápežskú bulu jednoducho ignorovala.
A vraždilo sa ďalej.
upalovanie-zidov.jpgJedným z najhororovejších opísaných prípadov je pogrom v nemeckej Kostnici (Konstanz). V januári 1349 obyvatelia uväznili Židov v dvoch domoch a v marci ich tam "spálili na popol" (Bergdolt, s. 107). (Ponúka sa otázka, čo sa dialo medzitým?!)
Tým ich otrasné utrpenie neskončilo. Jeden z tých, čo sa dal v strachu pred upálením pokrstiť, neskôr svoje rozhodnutie oľutoval, zavrel sa aj s deťmi v dome a ten zapálil. Na čo boli aj zvyšní pokrstení i preživší Židia zbavení akejkoľvek právnej ochrany (o ľudských právach nehovorme vôbec) a o niekoľko mesiacov do jedného upálení. Kostnica úplne vyhladila židovské obyvateľstvo a cisár potom mesto zbavil "v záležitosti Židov" všetkej viny...

Aj ďalší stredovekí kronikári (vo vzrušení z popisovania pogromov pozabúdajú na tak trápne tuctový mor) popisujú hromadné samovraždy Židov v strachu zo zabíjania, ich obviňovanie z trávenia studní, sprisahaní, mučenie vedúce k priznaniam, masové vyvražďovanie židovských mužov, žien, starcov i detí po celom dnešnom Nemecku i vo Švajčiarsku...
Vrcholom tejto davovej psychózy bola paranoja vo vlastných radoch: "Nenávist zachádzela tak daleko, že v zemích, kde Židů bylo málo nebo žádní (...) zabíjeli křesťany, u nichž se domnívali, že jsou židovského původu." (Bergdolt, s. 105)
Adolf Hitler by len závidel toľké nadšenie.
Hromadné upaľovanie Židov v domoch prišlo do módy, pričom briskné obvinenie, odsúdenie i popravenie už nevyžadovalo žiadne formality. Tam, kde mali kati v sebe ešte toľko pokrytectva, aby túžili zachovať zdanie právoplatnosti, zinscenovali predohru k fraške - najvyššieho radného Štrasburgu, Petra Swarbera, ktorý Židov hájil, jednoducho zbavili funkcie, dosadili nových radných, pôvodného obvinili a dvetisíc Židov aj tak upálili. Predtým ich ešte potupným spôsobom nechali pochodovať mestom, kde z nich žobrač strhala šaty... Čo sa potom stalo s Petrom Swarberom, sa mi nepodarilo zistiť.
Mor prinášal milióny obetí, spôsoboval hospodársky kolaps, ten pridával k strachu zo smrti ďalšiu nespokojnosť a všetko spolu to výdatne živilo aj predtým prosperujúci antisemitizmus. Židia boli obviňovaní okrem trávenia studní, znesväcovania hostií či rituálnych vrážd zo všetkých mysliteľných zločinov po celom Nemecku, menej vo Švajčiarsku, Francúzsku, Holandsku i Anglicku. Celú západnú Európu zachvátila chuť po krvi a jej pach.
Túto smutnú časť uzavriem menej emocionálnym zhrnutím historika: "Lhostejnost 14. století vůči přímo institucionalizovanému martyriu Židů nás překvapuje stále znova. Slova opravdového soucitu nebo skutečného politování z úst současníků se nedochovala. V dějinách Evropy poprvé hrozilo, že jeden národ bude plošně vyhlazen. K pogromům dochádzelo i ve Francii, ty se však počtem a krutostí nedaly s masakry v Německu srovnávat." ...a nad paralelami s nedávnou minulosťou sa radšej ani nebudem zamýšľať.

V poslednej časti pojednania sa budem venovať následkom moru a zaujímavostiam.

Poznámka:
Články o more sú kombináciou faktov spracovaných v knihe Klausa Bergdolta Černá smrt v Evropě a mojich postojov a záverov. Tieto dve zložky sú však jednoducho odlíšiteľné a tak jediným napadnuteľným aspektom textu zostáva môj často zámerne emotívny slovník. Všetko ostatné si môžete overiť.

Informácie som čerpala z knihy:
Klaus Bergdolt - Černá smrt v Evropě: Velký mor a konec středověku (vyd. Vyšehrad, 2002)

Linka na knihu Klausa Bergdolta je previazaná s províznym systémom kníhkupectva Martinus. Ak sa rozhodnete touto cestou si ju kúpiť, nijako to neovplyvní jej cenu, ale ani moje majetkové pomery. Bude ma to však motivovať k nákupu ďalších zaujímavých kníh:-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dotlačia Babiša do vlády s extrémistami? Aj tak môžu dopadnúť české voľby

Voľby v Česku väčšinou dopadnú inak, ako predpovedajú prieskumy.

EKONOMIKA

Slováci vyrobili elektrobicykel pomocou 3D tlačiarne

Za bicykel zaplatíte, ako za nové osobné auto.


Už ste čítali?