Smrť prichádza
Ako som už povedala, 14. storočie zdá sa mi byť pre starý kontinent pomerne nešťastným. Myslím, že matička Európa nikdy predtým ani potom nezažila nič podobne vyhladzujúce. Ani dvadsiate storočie s dvoma svetovými vojnami neprinieslo také percento úmrtí, i keď smrť vo vojne je často oveľa brutálnejšia.
Pred morom sa nedalo uniknúť vyhlásením neutrality, útekom do krytu ani za hranice. No porovnávať pandémiu s vojnou je zložité nielen pre amatéra ako som ja, ale aj pre historikov samotných, takže to necháme tak.
Najlepšou metaforou sa mi vidí, že počas moru smrť doslova kosila ľudí bez rozdielu veku, majetku či viery. Podľa Bergdolta konečný súčet obetí morovej nákazy z rokov 1347-1351 a ďalších okolností s ňou súvisiacich (napr. pogromy, k tým sa dostaneme neskôr) vydal na tretinu dovtedajšieho obyvateľstva kontinentu. Nezáleží na tom, že pred morom to bolo len približne 75 miliónov a dnes je to desaťnásobok. Keby teraz vymrela tretina Európy, bolo by to okolo 250 miliónov ľudí. Skúste si to predstaviť...
Niektorí historici uvádzajú ešte oveľa vyššie čísla a nesmieme zabúdať ani na to, že ide o priemer pre celý kontinent, pričom krajiny južnej Európy stratili 50-80% obyvateľstva! Západnej Európe trvalo viac než 150 rokov, kým počet obyvateľov dosiahol úroveň pred rokom 1348.
Kniha Klausa Bergdolta Černá smrt v Evropě takmer vyčerpávajúco rozoberá morovú epidémiu 14. storočia a rôzne oblasti života s ňou súvisiace. Vytvára ucelený obraz dopadu masového smrteľného ochorenia na spoločnosť, morálku, hospodárstvo, umenie, vzdelanosť či náboženstvo. Vďaka intenzívnemu skúmaniu i dokladaniu faktov a svedectiev je táto kniha pravým opakom beletrizovaných (hlavne filmových) verzií moru, ktoré ho jedným dychom démonizujú i idealizujú ako nemilosrdnú metlu ľudstva, ktorej sa však hŕstka múdrych vedela ubrániť (rezonuje vo mne najmä scéna z filmového Nostradama , kde sa menovaný po ošetrovaní chorých oblieva vodou) , a ktorá sa prehnala krajinou ako búrka, aby sa vytratila spolu so záverečnými titulkami.
Na všetky tieto klišé môžete zabudnúť.
Až do konca 19. storočia nikto skutočne nevedel, čo mor vyvoláva a prenáša. Čierna smrť (ako sa súhrnne označuje európska pandémia bubonického a pľúcneho moru 1347-1351) nebola prvým ani posledným výskytom moru. Isté zmienky o more sú už z obdobia starovekého Grécka, no nedajú sa hodnoverne doložiť. Skutočný mor je preukázaný v 6., 7. a 8. storočí, kedy si vyžiadal milióny obetí, avšak s najväčšou silou udrel práve v polovici 14. storočia.
Pre poriadok dodám, že aj tieto vety môžu byť čiastočne neaktuálne - v súčasnosti je už vo vedeckých kruhoch pomerne rozšírené podozrenie i rozpracované teórie, že čierna smrť 14. storočia vôbec nebola ten mor vyvolaný baktériou yersinia pestis , ktorú objavil v roku 1894 Alexandre Yersin v Hong Kongu počas tamojšieho vyčíňania bubonického moru. Pre tento moment však budeme vychádzať z predpokladu, že čierna smrť je proste mor a nech už by to epidemiológovia definovali akokoľvek, máme do činenia s pandémiou, akej sa nikto z nás nechce dožiť.
Nepýtajte sa Boha, prečo
Lekári neskorého stredoveku sa držali teórií antických lekárskych autorít, predovšetkým Galéna. Ten bol vo svojej dobe geniálnym lekárom, ale používanie tisícdvesto rokov starých vysvetlení o nerovnováhe štyroch telesných tekutín stredovekým doktorom nepomohlo. Na základe svojich znalostí púšťali pacientom žilou, okiadzali ich dymom, ordinovali klystíry, no ich metódy neboli nič platné.
Mor sa pripisoval všetkému možnému od dusných južných vetrov (je pravda, že v zimnom období mor poľavoval, ale len vďaka vegetovaniu morových bĺch) , cez výpary z útrob zeme po zemetraseniach, hnilobný pach všeobecne až po astrologické predpovede a konštelácie hviezd. Na krysy a štípanie bĺch boli ľudia v tom čase zvyknutí, čo je asi jeden z dôvodov, prečo im to nikdy nenapadlo...
A príčina epidémie? Čo iné ak nie Boží hnev , trest za ľudské hriechy? Katolícka cirkev, ktorá pred morom disponovala obrovským vplyvom (narušeným len ľahkým znepokojením nad rozkolom medzi pápežom a francúzskym kráľom, ktoré vyústilo do premiestnenia pápežského stolca z Ríma do francúzskeho Avignonu), nabádala ku kajúcnosti, modleniu a ešte silnejšej viere v Boha. Samozrejme, že to nepomáhalo a strach zo smrti i všeobecné zúfalstvo sa podpísali okrem izolácie či pôžitkárstva aj na poľavovaní vo viere alebo naopak na vzniku radikálnych hnutí ako boli flagelanti (o nich podrobnejšie neskôr) .
Malá kopa pýta viac
Samotnému moru v Európe predchádzalo polstoročie najrôznejších pohrôm, počínajúc globálnym ochladením klímy (tzv. Malá doba ľadová), nasledovanom nízkymi úrodami, ktoré spolu s relatívnym preľudnením vyvolali Veľký hladomor (1315-1317). Plus epidémia brušného týfu a Storočná vojna, tieto okolnosti ešte pred morom rapídne znižovali počet obyvateľov kontinentu.
Zvesti o desivej chorobe šíriacej sa v Ázii sa do Európy dostali už v roku 1341 a o šesť rokov neskôr ju do talianskych prístavných miest priviezli z Krymu nakazené blchy žijúce na lodných krysách, po smrti hostiteľov hľadajúce nové "mäsko". (Zvedavejším čitateľom odporúčam vygoogliť si celú "krymskú historku" o prvej biologickej vojne, je to lahôdka z hľadiska historických súvislostí aj rafinovanej tragikomiky osudu(?) .
Choroba sa šírila uštipnutím morovej blchy ako bubonický mor a od chorých zase ďalej. U niektorých postihnutých prešiel do štádia ešte nebezpečnejšieho pľúcneho moru. Obidve formy sa rýchlo šírili kvapôčkovou infekciou a na obidve umierali ľudia i zvieratá podľa dobových svedkov približne do týždňa od prvých prejavov choroby. Za ten čas stihli nakaziť desiatky iných...
Ako priemerne rozhľadený človek vie, bubonický (žľazový) mor sa prejavuje zdureninami v oblasti podpažia, slabín a krku, ktoré vďaka krvným podliatinám i hnisu čoskoro získavajú strašidelnú modročiernu farbu. K tomu pripočítajme vysoké horúčky, slabosť, zvracanie, silné bolesti lymfatických uzlín, kĺbov i celého tela. Pri pľúcnom more zdureniny (bubo) nahrádza ťažký kašeľ sprevádzaný krvavými hlienmi, septická varianta je zriedkavejšia a vyznačuje sa horúčkami a fialovými škvrnami na koži.
Bergdolt hovorí aj o písomných svedectvách ľuďí, ktorí mor prežili. To museli byť pacienti s bubonickým morom, postihujúcim lymfatický systém, ktorý bez okamžitého liečenia vykazuje asi 50-60% úmrtnosť, ale má tendenciu napadnúť ďalšie orgány, kde vyvolá mor pľúcny alebo septický. Tieto majú bez urýchleného podania antibiotík takmer stopercentnú úmrtnosť. No imunita stredovekého obyvateľstva bola vážne narušená nedostatkom potravín a ľudia padali ako muchy. V celkovej bilancii je hŕstka vyliečených len zrnkami piesku na pláži...
Pliaga žije
Mor však z povrchu zeme nezmizol. S o niečo menšou intenzitou zabíjania sa vracal do Európy aj v druhej polovici 14. storočia a všetkých nasledujúcich, spočiatku v intervale asi dvadsiatich rokov! Slávny Ján Žižka z Trocnova zomrel na bubonický mor v roku 1424, v 16. storočí zasiahol mor Moskvu, v 17. pustošil Londýn tesne pred legendárnym požiarom v roku 1666, v Taliansku si vyžiadal takmer dva milióny obetí, v 18. storočí vykynožil dve tretiny obyvateľov Helsínk... A to je len výťah.
Zdá sa, že ľudská história nepoznala horšiu chorobu. Dnes je mor liečiteľný, no stále sa vyskytuje u divo žijúcich hlodavcov na väčšine svetadielov a možno len šťastná náhoda môže za to, že v modernej ére ešte nevypukla pandémia. Pretože nie všetci ľudia by, hoci s vážnymi príznakmi ako horúčka či vykašliavanie krvi, išli k lekárovi tak rýchlo, ako je to v prípade zachytenia a liečenia moru nevyhnutné...
Nedávno ma pobavilo, keď v populárno-náučnom dokumente National Geographic o stúpaní hladiny oceánov, zemetraseniach a vlnách tsunami jeden americký geológ v súvislosti so zraniteľnou polohou amerických megapol povedal: "My geológovia máme také príslovie, že ak sa niečo už raz stalo, stane sa to znova. Ak sa to nestalo dlho, stane sa to čoskoro."
Ktovie, čo si medzi sebou rozprávajú epidemiológovia...
V ďalších častiach pojednania si povieme o "morovom dni" v stredovekej Európe aj ukrutných vedľajších príznakoch moru.
Poznámka:
Články o more sú kombináciou faktov spracovaných v knihe Klausa Bergdolta Černá smrt v Evropě a mojich postojov a záverov. Tieto dve zložky sú však jednoducho odlíšiteľné a tak jediným napadnuteľným aspektom textu zostáva môj často zámerne emotívny slovník. Všetko ostatné si môžete overiť.
Informácie som čerpala prevažne z dvoch zdrojov:
Klaus Bergdolt - Černá smrt v Evropě: Velký mor a konec středověku (vyd. Vyšehrad, 2002)
slovenská, česká a anglická Wikipedia, heslá týkajúce sa moru, jeho druhov, čiernej smrti a súvisiacich osobností
Ďalšia použitá literatúra:
Suzanne McCabe: Dark death, IN: Junior Scholastic. New York: Feb 11, 2002. Vol. 104, Iss. 12; p. 18
Susan Scott, Christopher J. Duncan: Return of the Black Death: The World's Greatest Serial Killer (vyd. Wiley, 2004)
Linka na knihu Klausa Bergdolta je previazaná s províznym systémom kníhkupectva Martinus. Ak sa rozhodnete touto cestou si ju kúpiť, nijako to neovplyvní jej cenu, ale ani moje majetkové pomery. Bude ma to však motivovať k nákupu ďalších zaujímavých kníh:-)
