Moje knižné lásky 11

Autor: Aneta Čižmáriková | 2.2.2009 o 10:00 | Karma článku: 5,84 | Prečítané:  1847x

O mojich obľúbených knihách a autoroch z vlastného pohľadu a so štipkou nostalgie. Dnes: Colette Nastová, Sandrin denník Možno si niektoré dnes už isto dámy spomenú na štvorcovú ružovú knižku, ktorá vyšla pred dvadsiatimi tromi rokmi, keď dámy boli ešte dievčatkami. Ja som ju znovuobjavila úplne náhodou len pred pár týždňami zastrčenú v poličke u sestry.

Sandra Lériová dostala od rodičov denník, aby doňho mohla zapisovať čo zažije. Dar priamo súvisí s dôležitou novinou - príchodom ďalšieho súrodenca.
Lériovci majú tri deti, Sandru a dvoch mladších synov Toma a Lola. Nosná zápletka knihy, v originále zjavná už podľa názvu (Cendrine, petite maman), sa objaví čoskoro - mamičkina chorľavosť sa ukáže byť tuberkulózou a lekár odporúča hneď po narodení dieťaťa dlhodobé liečenie v horskom sanatóriu.
Keďže žiadny starostlivý rodič nechce svojho drobca zveriť do cudzej opatery a aj tých peňazí je málo, naskytne sa druhá varianta - dcéra bude mať onedlho štrnásť rokov, na vtedajšie pomery je to už pomerne rozumné i zodpovedné dievča (na súčasné hotový zázrak;-) a ak opustí základnú školu, mohla by sa o bábätko starať ona. Sandra nadšene súhlasí a zahltí ju záplava romantických predstáv o materinskom poslaní.
Cendrine.jpgPovinnosti pribúdajú, eufória z blížiaceho sa narodenia bračeka sa mieša so smútkom z maminho odchodu, únavou z kolotoča domácich prác aj rýchlym uvedomovaním si, že detské radovánky skončili a na ich miesto nastupuje predčasná dospelosť.
Potom sa narodí malá Marie-Jacques, po mesiaci mama odíde a Sandra zostáva na všetko sama. Občas s plačom, no statočne sa borí so všetkými problémami a na vlastnej koži zakúsi bremeno materskej zodpovednosti za dieťa, rodinu i domácnosť. Ženy vedia, že to nie je úloha jednoduchá a za všetkých okolností radostná...

Príbeh začína v roku 1945 a okrem čarovne zastaralých reálií si čitateľ vychutná aj panoptikum milých postavičiek, ktorými autorka zaľudnila francúzsku dedinku Chalmes neďaleko Paríža. Láskavého doktora Mebbiho, jeho éterickú dcéru Perrine, hysterickú tetu Nono, charizmatického strýka Alexandra, zbierku susedov zo spoločného dvora, pubertou plieskaného Toma i melancholického Lola, no najmä Sandru, ktorá o tom všetkom píše.

sandrin4.jpgMožno sa na to dívam tridsaťročnými očami, ale verím, že aj dnes by mala táto knižka čo povedať súčasným malým čitateľkám.
O vzťahoch v rodine, súdržnosti, prijímaní zodpovednosti, radosti v smútku a smútku v radosti... o časoch, keď sa nový kočík skladal z dvoch starých kusov a nábytok vyrábal v kôlni, šaty sa prali ručne a neexistovali mikrovlnky ani papierové plienky :-)
Predpokladám, že kedysi bola určená pre dievčatá Sandrinho veku - trinásť až pätnásťročné. Dnes už by tieto mladé slečny nad ňou isto ohrnuli nos a šli si z vreckového kúpiť nový rúž a riasenku... Veď aj ja som ju čítala prvý raz asi v deviatich, ale dala mi veľa a raz ju dúfam budem môcť odporučiť svojej dcére.

S odstupom času i veku už chápem, že Sandrino rozhodnutie v závere knihy nevrátiť sa do školy, ale začať pracovať ako pomocnica v jasličkách bolo určite jedným z dôvodov, prečo dostala francúzska kniha pre mládež v komunistickom režime zelenú. Dokonca sa dočkala dvoch vydaní, v roku 1972 aj 1986. Ale to je iba taká drobnosť na zamyslenie, knižke to v ničom neubližuje a neverím ani, že by to mohlo mať neblahý vplyv na ambicióznosť dnešných princezničiek ;-)

A teraz plný náklad sľubovanej nostalgie - keď som Sandrin denník našla u sestry medzi detskými knihami v izbe dnes už skoro dospelých chlapcov, zaliala ma vlna spomienok a požičala som si ju s úmyslom napísať o nej nejaký príspevok do seriálu Z knihovničky knihovníčky. Neskôr som usúdila, že si zaslúži členstvo v klube Mojich knižných lások a... aj opätovné prečítanie po dvoch desaťročiach. sandrin3.jpg
Pôvodne som si myslela, že vzhľadom na môj vek to už pôjde ťažko. Opak bol pravdou.
Jednoduchá štylistika príbehu určeného mládeži kládla na mňa minimálne nároky, ale zároveň nepostrádala inteligenciu a hĺbku. Dovolila mi tak relaxovať s knižkou, ktorej dej si dodnes zhruba pamätám a vyhradiť časť vnímania jednej vzácnej činnosti - preciťovaniu nostalgie.
Pri prvom listovaní to prišlo samo... záchvev emócie, ktorú som cítila pri čítaní tejto knihy pred dvadsiatimi rokmi. Ale okolité prostredie neprialo momentálnemu vychutnávaniu takého subtílneho zážitku, bolo treba artefakt odniesť a skúsiť obnoviť spojenie s minulosťou o samote a v tichu.

A potom pri samotnom čítaní som sa plánovite snažila zachytiť vlákenká starých vnemov, ktoré sa stále skrývajú hlboko v podvedomí a vytiahnuť ich čo najbližšie ku hladine vedomia, kde sa dal vychutnať aspoň ich odraz. Jednotlivé vety, útržky deja aj ilustrácie otvárali portály do minulej verzie súčasnej hlavy...
Tak ako momentálne hľadám správne slová, tak som na stránkach starej knihy nachádzala kúsky detstva. Nie spomienky. Spomienky sú to, čo si vybavujeme teraz, spätne pri pohľade do minulosti. Bolo to skôr ako cesta časom...
Ak to nie je príliš dávno, ak ste v tej správnej nálade, ak, ak, ak... môže na vás napríklad aj z dávneho príbehu, kedysi intenzívne prežívaného, dýchnuť atmosféra minulej prítomnosti. Cesta časom do vnútra vlastnej duše.
Vpíjala som sa očami do ilustrácií akoby to boli sväté obrázky, usmievala som sa pri pohľade na priloženú rukoväť k výslovnosti francúzskych slov, ktorá ma vtedy prvýkrát zaúčala do cudzieho jazyka... 
Tento priam transcendentný zážitok síce rýchlo odoznieval, no aj tak milé dámy (možno aj páni), vrele vám odporúčam nazrieť do krabíc so starými detskými knižkami, do políc u rodičov a pohľadať si tam zväzok, pri pohľade na ktorý vás až hegne, ako sa prebudí silný pocit nostalgie. Vezmite tento poklad so sebou domov, urobte si chvíľku iba pre seba, dôkladne si ho prelistujte alebo aj prečítajte. Stojí to za to :-) 

sandrin1.jpg

Dovolila som si použiť zopár ilustrácií z knihy Colette Nastová: Sandrin denník (vyd. Mladé letá, 1986). Ich autorkou je Dagmar Berková.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

To, čo predviedli Nemci a Taliani, je veľká hanba futbalu, tvrdil Hapal

Tréner národného tímu do 21 rokov Pavel Hapal bol plný emócií.

PLUS

Trinásť rokov trpí epilepsiou. Na Slovensku jej nedokázali pomôcť

Návšteva neurológa sa zmenila na sexuálne obťažovanie.


Už ste čítali?