Deň blbec

Včera sa mi darilo, ale fest. Včerajšok ako typický deň blbec potvrdil, že ak sa niečo môže pokaziť, tak sa to pokazí. Aj keď len tak... banálne. Kvapka ku kvapke a pohár pretečie.

Začalo to hneď ráno. Kompa samozrejme nepremáva, veď na Dunaji súvšade kryhy, dnes ráno som dokonca počula, že tam už jazdí ľadoborec.Takže šups ho do súvislej kolóny Šamorín-Bratislava.
Niekde medziBlavou a Rovinkou sa stala havárka, takže už v Dunajskej Lužnej všetkostálo. Ako môj chlap videl tú súvislú reťaz červených svetiel, šviholsa do bočnej uličky, že to obídeme. Bohužiaľ to isté si povedaloviacero vodičov pred nami a ešte ďalšia hromada predtým, takže namiestojednej kolóny vznikli dve, ktoré sa potom snažili zase spojiť. Tesnepred kontaktom dvoch prúdov sme síce odbočovali na inú cestu, ale toneznamená, že sme nemuseli slimačím tempom prejsť zápchu a ešte sinapumpovať adrenalín do krvi vďaka ignorantom, snažiacim sa natlačiť sak odbočke akokoľvek, hlavne skôr.
K tomu prirátam pirátov, ktorým ani zlé počasie nebráni, aby sapredbiehali ako blázni a ani vlastné svedomie či strach zo smrti, aby sa správali akoneokrôchaní idioti.
Obchádzkovácesta bola našťastie oveľa voľnejšia a vlastne aj zvyšok dojazdu doBratislavy z iného smeru, pretože nehoda pred Rovinkou očividneutvorila extrémne úzke hrdlo, za ktorým sa hromadili stovky áut, pokýmpred ním bolo takmer prázdno.
Do práce sme šli jeden a pol hodinu...36 kilometrov. To je priemerná rýchlosť koľko? Hmm... 24 km/h. NeobísťLužnú a Rovinku, natiahneme to na dve hodiny. Labúžo :-(

Keďsom cez deň hovorila s kolegyňou, ktorá tiež býva za naším hlavnýmmestom, nezávisle sme sa zhodli na tom, že je úplne jedno, o koľkejráno z domu vyrazíme, v Bratislave sme až o ôsmej. Keď sa budezostavovať lokalizovaná verzia Murphyho zákonov, navrhujem totopravidlo zahrnúť.

Úžasný deň pokračoval popoludní. Potrebovalasom hneď po práci vyraziť na autobus domov, pretože priateľ malnaplánovanú cestu do Pezinka s návratom najskôr o ôsmej večer.Autobusom som mala šancu byť doma o dve hodiny skôr.
Než by somvšak mohla vyštartovať na autobusovú stanicu, zafungoval iný Murphyhozákon. Pol hodinu pred zatváracou dobou sa prišmochtili dvaja študenti.Napriek mojej výdatnej pomoci, ktorá mala veci urýchliť sa šuchtali akonadrogované mačatá a dovádzali ma do tichej zúrivosti. Ešte pätnásťminút po oficiálnych otváracích hodinách si komótne balili veci. Totosa stane zo zásady vždy vtedy, keď potrebujem ísť autobusom domov a maťukončenie práce a odchod vypočítaný na minúty.

Dobrodružstvo sa však len pozvoľna blížilo k finále...

Namojom nástupišti na Nivách stál už rad ľudí, ku ktorému som sapripojila a počítala, že autobus pristaví o päť minút, aby sa potomešte zo päť nastupovalo. Nohy mi začínali premŕzať, kým sa ten červený ďábeldovalil s asi desaťminútovým meškaním. Zápchu - pre zmenu smerom von zmesta - som už našťastie pri počúvaní podcastu nevnímala. Bolo mijasné, že zase potrvá cesta viac ako udanú hodinu.
A to som ešte netušila, čo ma čaká doma.

Celýdeň padal mrznúci dážď, no v meste bola brečka, čo mi však vyhovujeviac než poľadovica. Ale na dedine nie sú kvantá áut a ľudí, ktorívšetok ľad i sneh vyjazdia a rozšliapu. Cesta, tráva, ploty, strechy -všetko bolo ako poliate priesvitnou želatínou. Uväznená medzi hradboutují a autobusom, radšej som počkala kým odíde, potom rekognoskovala terén a malými opatrnými krokmi sa vydala cez dve ulice domov.
Dalo sa... po bránu.
Tam som zistila, že veď ľadová krusta je všadea bolo odo mňa veľmi ľahkovážne absolútne zabudnúť na to, čo to urobí sdverami, už aj tak drhnúcimi o betón. Niekoľko milimetrov napršanej azamrznutej vody spôsobilo, že po otočení kľúčika... sa nestalo nič.

Premýšľalasom, či mám za protivníka iba ľad, alebo aj betón, ktorý sa vďakafyzikálnym zákonom ešte viac priblížil ku kovovej bránke... Potisla soma odlepila aspoň krídlo od zárubne. Nadvihnúť a zatlačiť to nešlo.Vrazila som ramenom do dverí. Pohli sa o tri centimetre. Plnémuvyužitiu údernej sily bránila schránka primontovaná zvonka.
Taksom zhodila kabelu, pravou rukou sa chytila okraja dverí, ľavou kľučky,pokúsila sa poistiť stabilitu nôh na kĺzavom povrchu ako sa len dalo...a zalomcovala!
Tam-späť-tam-späť, kúsok k sebe a bum!, hádam sa mi podarí dostať bránku nad ľad alebo ho rozbiť!
Keďsom do toho vložila všetkú vášeň, pri jednom takom trhu sa mi dverevrátili a zabuchli pred nosom. S pravou rukou medzi nimi a rovnakoželezným stĺpom.
Stuhla som.
Kľúče som predtým vytiahla, lebozavadzali pri násilnom zaobchádzaní s jedinou vstupnou cestou napozemok. Prsty zostali zakliesnené tesne pred kĺbami. Na okamih som sispomenula na scénu z filmu Priepasť a uvažovala, či mám byť vďačná, žestrieborný prsteň (ktorý je teraz už naisto škaredo skrivený!) utlmilnáraz a počiatočný tlak, alebo nasratá, že kvôli nemu teraz nemôžemruku vytiahnuť.
V danom momente to však bolo úplne jedno. Vkomickej póze som začala rýchlo ľavou rukou v pravom vrecku bundy loviťkľúče. S rukavicou to šlo zle a keď som sa už rozčúlene rozhodovala, čisi dám rukavicu dolu = urýchlim hľadanie kľúčov, no riskujem rýchlochladnúcu dôležitú končatinu, ktorá sa mi ešte môže zísť, alebo nedámdolu = predĺžim manéver, no jediná voľná ruka zostane chránená a vplnej funkčnosti... v tej chvíli som ich konečne uchopila, vytiahla apri hľadaní toho správneho sa v duchu modlila k všetkým mocnostiamprírody, aby sa nestalo nič nepredvídateľné, čo mi zabráni uvoľniť ruku z tesného zovretia. Nič som nemala zlomené, nič výrazne nebolelo, alecítila som, že prekrvenie prstov sa rýchlo stráca.
V hlave som si premietla krízové scenáre. To všetko trvalo možno minútu.
Potom som bránu otvorila.
Na päť centimetrov.
Zroztrasenej ruky som stiahla rukavicu a diagnostikovala rozčapenýprsteň a jednu škaredú podliatinu. Prsteň som s pomocou slín aj napriekdeformácii preventívne stiahla a zvažovala ďalšie kroky. Stresu som užmala tak akurát, hrabla som do tašky, vylovila mobil a telefonovalanajbližšiemu záchrancovi.
"Ahoj Palko, tu je susedka Aneta. Si doma?" žobrala som prosebným hlasom.
"Nie, Anetka, ja som ešte v robotke," odpovedal sladko. "Prečo?"
Zúfalosom mu vysvetlila, že som tu sama, neviem sa dostať domov a potrebujemsilného chlapa, aby sa prebil cez hradnú bránu. Poslal ma k nim,ak by nemal doma syna, nech ho polhodinku počkám. Našťastie sanáhradný silný chlap nachádzal hneď za dverami a šiel mi pomôcť.
Bojovalisme s dverami nasledujúcich 10 minút, v jednej chvíli som do nichkopala s výkrikmi "Sviňa!", pretože som potrebovala vypustiť von paru akrivdu za boľavý prst. Psychohygiena je dobrá vec :-)
Sused sipomáhal ako sa dalo, aby vyvinul čo najviac sily zdemoloval pri tompoštovú schránku. Čert ju ber. Hlavne, že som bola onedlho doma.

Chcela som ešte posoliť chodník okolo domu, lenže nebolo čím. Práve sanám minula kuchynská soľ. Zase ten Murphy! Zvyšnú hrsť som šetrne rozprášila za bránkou,aby sa aspoň priateľ dostal jednoduchšie dovnútra.
Tešila som sa,kedy sa vyzujem a uchýlim do tepla domova, ale bolo treba vyhodiť psavenčiť a vzhľadom na poveternostné podmienky radšej skontrolovať, čispraví čo má. Esja je fajnovejšia ako vrtkavé dieťa a v zlom počasí mirada vystrája psie kúsky - napr. že ak prší, odmieta vyjsť spod strechy, stále sa otriasa a keď už, tak sa v tráve moce dookola ako hovno po hlbokej vode, namiesto aby sa venčila. Takže ak na ňu nedám pozor, ledva zmočí fúz, hneď dobehne späť pred dvere a pýta sa dnu.
Stepovalasom teda na priedomí a nekonečne dlhý čas v ohromení sledovala, akomoje chlpaté zlatíčko opatrne cupitá po hrubej zľadovatelej vrstvetrávy, ňuchá a nemá čo, hľadá miesto na potrebu a nič jej nevyhovuje!
Stokrát som zopakovala nacvičené formulky: "Esja, choď cikať!" a "Kakaj už!" ,no nič nepomáhalo. Vyhrážala som sa, vyháňala ju späť na ľad, keď sapokúšala zbabelo tlačiť ku dverám, čas ubiehal a z psieho motania somuž dostávala tiky.
"Esja, sakra! Princezná Stephanie je oproti tebe šuviks!"
"Vyser sa už konečne!"
Chodidlásom mala ako ten ľad a kým sa jej uráčilo poslúchnuť volanie prírody naúkor precitlivelosti, moje nervy boli definitívne v kýbli.
Pozrelasom na hodiny - pol siedmej. Vydezinfikovala som si ruku a dostala chuťnormálne žensky trápne sa s niekým podeliť o svoje utrpenie. Zavolala sompriateľovi, nech cestou v obchode kúpi soľ a v skratke podala čerstvéudalosti. Znel trochu neprítomne, ale to je uňho normálne.
"Máš čas? Môžeš hovoriť?" uisťujem sa.
"Ale hej, prečo?" spytuje sa váhavo.
"No... lebo som sa chcela vysťažovať," mňaučím trocha. "Chcela som ti porozprávať, ako..."
"Joj, prepáč, ale už som na rade."
"Hm, fajn."
"Zavolám ti potom."
"Nie! Potom už mi nevolaj!"
Keď na mňa nemáš čas teraz, neruš ma, keď už budem odpočívať, zašomrala som si popod nos, šla si nájsť nejakú večeru, zajesť depku a zapnúť DVDčko.

A happyend? Žiadny, ak pominiem, že som sa o pol deviatejzakutrala do postele a už nevyliezla. To ešte za mnou prišielnavrátivší pán hradu, že či sa nejdem pozrieť, ako on pekne porozbíjalľad...
Tým to zaklincoval.
Človek by povedal, že žene by som nemusela vysvetľovať, že mámdnešného dňa už totálne plné zuby a nevyleziem z postele, ani keby nadvore spadol meteorit a už vôbec nie, aby som sa šla pozrieť, akovyzerá čistý chodník bez celistvého i rozbitého ľadu!!! Ďakujem,dokážem si to živo predstaviť aj spod periny!

Malá dohra bola ráno, keď som zistila, že síce porozbíjal ľad nachodníku pri dome, ale všetko ostatné nechal tak. Podľa svojhopoznatku, že soľ funguje len do -2 stupňov ani nič neposolil. No keďžekúpil dostatok tej posypovej, dnes večer kašlem na zákony prírody aporiadne si to posolím!

Ilustrácia v perexe © Stock.xchng