Pripomínam, že poviedky sú na internete, časopise i u mňa v abecednom poradí a v rámci súťaže sú rovnocenné.

Daniel Klimek: Bentonov svet je ľahko predstaviteľnou možnosťou v pretechnizovanej budúcnosti. Už dnes mnohí hlásajú, že v modernej civilizácii sa ľudia stále viac navzájom odcudzujú. Životný štýl nechutne bohatého človeka plus jeho dobrovoľná izolácia vo vlastnom svete poskytuje dostatok priestoru na vypĺňanie bežných, no i zvrátených predstáv bez potreby argumentov.
Myšlienku teda nepovažujem za príliš originálnu a záver poviedky mi miesto pointy poskytol skôr doplnenie celkového profilu hlavnej postavy. Niekedy ma iritovali príliš podrobné opisy situácií i postáv - autor by mohol tvrdiť, že v rámci kontextu bol presný opis dôležitý, ale i tak si myslím, že čitateľ si ľahko sám predstaví dve krásne, ale odlišné ženy i tú tretiu, semetriku, bez detailnej charakteristiky.

Soňa Lantajová: Tri oriešky pre Adama Smitha. Ani táto poviedka neuspokojila moju túžbu po niečom fascinujúcom. Samozrejme nedokážem poviedky zhodnotiť na úrovni porotcov, ani sa o to nepokúšam, vnímam texty skôr emotívne než racionálne. No toto nebola moja šálka kávy.
Odľahčenému príbehu nezvyčajného superhrdinu nechýba snaha o vtipnosť, ktorá asi v polovici prípadov aj funguje. Opakujúci sa motív s bizarnými osloveniami milovanej osoby sa rýchlo ošúcha, no v záverečnej vete poviedky sa vráti ako zlatý klinec a vylúdi úsmev na tvári. Okrem toho mi však forma i obsah dielka asociovali adolescentov a nebolo to spôsobené len vekom Adama a Mony.

Darca spomienok Moniky Michalovovej je víziou, v ktorej ľudstvo postihla čudná epidémia úplnej straty spomienok na vlastný život a zdravý človek môže v duchu hesla „Darujte spomienky. Darujte život" pomôcť postihnutým.
Táto poviedka je zvláštna tým, že mi pripomenula hneď niekoľko hollywoodskych filmov (a dokonca jednu starú slovenskú humoristickú poviedku). Neviem, či môžu mať niečo spoločné s inšpiráciou autorky, no toľkokrát použitý motív (aj keď na rôzne spôsoby) straty spomienok či vlastnej identity ma už vôbec do pomykova neuviedol.
Darcu spomienok považujem za dobre mierenú (veď je vo finále) komerčnú strelu do mainstreamového terča v duchu úspešných sci-fi počinov na poli vizualizácie chmúrnej budúcnosti.

A potom to konečne prišlo - Stredne veľký modrý vtáčik od Zusky Minichovej - krásna, zrelým a ustáleným štýlom napísaná bájka, rozprávka i mrazivý fantastický príbeh v jednom. O tom, že lietanie nie je pre každého, že nič nie je zadarmo a aj čarovné bytosti nemusia rozdávať svoju magickú moc nezištne.
Nečudo, že meno Zusky Minichovej rezonuje v slovenskom fandome už niekoľko rokov a získava si stále väčšiu popularitu. Naposledy som od nej čítala poviedku veľmi dávno a tá mi tak nesadla. Podľa toho, akú predstavu som si o Zuske Minichovej ako osobe vytvorila z jej odpovedí pre anketu o nových literárnych štýloch, predpokladám, že ju asi moje prirovnanie nepoteší, ale Stredne veľký modrý vtáčik mi pripomenul nedávno čítaných Anansiho chlapcov od Neila Gaimana. A z môjho pohľadu je to rozhodne poklona.

Scarlett Rauschgoldová: Staničná ulica je úsmevnou fantasy poviedočkou, ktorá ma takisto očarila, aj keď tak... postupne. Hneď v úvode som dostala šok z výrazu „Avšak čo to? Klop, klop, klop..." a chvíľu som nemohla rozdýchať arómu materskej škôlky. Okrem toho ma v prvej polovici rozčuľovalo časté opakovanie slov i opakované vysvetľovanie skutočností. Rovnako banálne sa mi zdalo zdržiavať sa jednotlivými zdôvodneniami (prečo sa prostitútka prechádza popri krčme a stanici a prečo nezarobí ani pri jednej), ktoré sa dajú elegantne zhrnúť.
Áno, poviedka je o prostitútke. Ľahkej žienke, ktorá sa v upršanej noci prechádza po vyľudnenej ulici s new weirdovskou atmosférou a odrazu sa prenesie niekam úplne inam. Veľmi jednoduchý námet cestovania v priestore by mal v kombinácii s vyjadrovacími prostriedkami podľa môjho skromného názoru dosť ďaleko ku kvalitnej poviedke.
Ale, je tu ešte niečo...
Keď sa prehryziete cez prvú polovicu, rozveselí vás ľahký detektívny nádych zápletky, podaný trochu infantilným, trochu obmedzeným, ale zároveň bystrým rozumčekom hlavnej hrdinky, ktorá je možno nevzdelaná, ale životaschopná a nie hlúpa, a dokáže si uvažovaním zrátať dve a dve a zároveň vďaka raciu nepodľahnúť panike - to všetko jej slúži ku cti a vyvoláva sympatie. No a záverečné vyvrcholenie - je opäť jednoduché, no pôvabné a čiernohumorné.
Staničná ulica je proste milučká poviedka, aj keď... má rezervy.

Už podľa predchádzajúceho textu vidieť, že naozaj oslovili ma iba dve posledné poviedky.
Svoj hlas na Cenu Fantázie 2006 som udelila Zuske Minichovej, pretože Scarlett Rauschgoldová ma síce pobavila, ale priznám sa, že pomerne lacno. Kdežto Zuska ma zaujala i nadchla a jej štýlu nemám absolútne čo vyčítať.