Tento ročník Ceny Fantázie je pre mňa výnimočný. Zúčastňujem sa ho nielen ako čitateľ finálových poviedok (alebo krstná mama zborníka:-), ale aj ako porotca. Znamená to, že som prečítala všetkých 71 poviedok (poctivo do jednej!), hodnotila pre seba poznámkami, pre potreby súťaže bodmi na stupnici od 0 do 10. Body som udeľovala podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia i na základe subjektívnych dojmov.
Porotca-neporotca, rovnako ako po dva minulé roky (2006, 2007) sa chcem s vami podeliť o náčrt deja i vlastný názor na finálové poviedky. Nebudem vám nalievať rozumy, nemienim nikoho ovplyvňovať a už vôbec nie ukazovať prstom, ktorá sa mi najviac páčila. Všetkých päť má svoje nesporné kvality a čítanie ani jedinej nebude stratou času. Prečítajte si ich a posúďte sami.

Ja budem komentovať opäť podľa abecedy (linky z názvu poviedok vedú na plné texty):

!Varovanie! - niektoré odseky prezrádzajú o poviedkach viac, než by sa vám mohlo páčiť. Ak teda radšej čítate úplne na čisto, vráťte sa k tomuto článku až potom.

Zuzana Gajdošová: Dar

Malú Alicu sprevádzame na lyricko-epickej ceste domov, pravdepodobne z popoludňajšej prechádzky. Medituje, spomína, myslí na svoju babičku, svoje zážitky a spomienky.
Takto sa čitateľ postupne oboznamuje s pozadím príbehu, ktoré je vlastne rovnako dôležité ako zápletka sama. Skladá mozaiku vzťahov medzi Alicinou babičkou a ostatnými obyvateľmi dediny, ktorí príliš múdru a preto nepohodlnú vedmu väčšinou zaznávajú, i keď radi potichu využijú jej pomoc. Alica sa teda vracia a doma nachádza všetky ženské príslušníčky rodiny pri umierajúcej babičke. Samotná smrť starej ženy je potom vyvrcholením i posolstvom, že kde niečo končí, tam niečo aj začína... a pokračuje.
Poviedka je písaná ľudovým jazykom, akousi zastaranou knižnou slovenčinou, čo pekne dotvára celkový obraz a dopĺňa atmosféru dedinky z neurčitých uplynulých čias.
Bohužiaľ som asi iný typ a prílišná lyrickosť textu mi nebola po chuti a viac než hlavný príbeh ma bavili doplňujúce historky. Ľúbivý jazyk, opakujúce sa rurálne výjavy zúfalstva či dobra sú síce farbisté a dojímavé, no na môj vkus hnané až za potrebnú hranicu. Nemôžem však poprieť, že ako celok to funguje a vytvára nostalgickú, trochu spirituálnu náladu. Charaktery dedinčanov sú veľmi umne vykreslené, vytvárajú klasický kokteil poctivého základu miešaného so strachom z neznámeho, pretvárkou i poverčivosťou. Myslím, že táto poviedka dobre padne milovníkom slovenskej lyrizovanej prózy.


Lívia Hlavačková: Črepiny

Krátky nádych, vytvorenie pocitu krutej romantiky a tajomna... a už sa spolu s hlavným hrdinom Pablom ocitáme uprostred akčnej naháňačky, keď najprv na základe vydierania (cherche la femme;-) prinesie slizkému zloduchovi črepinu z neznámeho artefaktu, aby vzápätí vyštartoval získať ďalšiu, pričom ho naďalej prenasledujú... Čo sa deje potom, vám už neprezradím, ale niečo sa tam deje neustále :-)
Nenechajte sa zmiasť nežným menom autorky, Črepiny sú napínavý, mysteriózny a správne komerčný triler s atmosférou ako vystrihnutou z takých hollywoodskych filmov, kde nejakí dobráci bojujú o záchranu sveta pred Satanom a podobne... Poznáte to - kostoly, kríže aj pentagramy, prach vnútri a vonku nočný dážď.
Tým však v prípade tejto poviedky nemyslím nič zlé, len sa pokúšam opísať svoje dojmy. Pretože práve atmosféra mi často poskytuje najintenzívnejší zážitok z textu a najdlhšie si ju pamätám :-)
Črepiny sa mi čítali výborne. Lívia má dokonale premyslené dávkovanie informácií a postupné odhaľovanie pozadia príbehu i konečnej pointy. Až na opakovanie niektorých slov, pričasté kývanie hlavou, premenovanie prívesu na chatrč a motív ako opajcovaný z Indianu Jonesa nemám textu veľa čo vyčítať - a aj to sú za istých okolností odpustiteľné hriešky, keďže silné stránky tejto poviedky sú v jej čítavosti, akčnosti a rýchlosti.
K tomu pár atraktívnych rekvizít, citeľná autorská suverenita a finále Ceny Fantázie je na svete :-) Priznám sa, že som predtým od Lívie Hlavačkovej nečítala nič, ale z Črepín mám silný pocit, že to vie ešte lepšie a že o nej nepočujeme naposledy.


Jozef Karika: Dedičstvo zeme

V úvode poviedky sa stretávame s Ivanom a bratislavčankou Annou, ktorá ho prichádza navštíviť do Ružomberka. Občasný milenecký vzťah je zobrazený s romantickou nostalgiou a na zvyšok poviedky nás nalaďuje opis sychravého počasia končiacej zimy. Pár sa presúva do penziónu za mestom, aby tam strávil vášnivú noc. V opustenej krajine stojí neďaleko aj domov dôchodcov Nádej. A práve ten sa stáva kľúčovým elementom príbehu.
Uprostred noci sa Ivan budí v posteli vedľa spiacej Anny a cíti v sebe niekoho iného. Dušu iného muža, starého a zlého, prebývajúceho v jeho tele a zároveň ležiaceho na smrteľnej posteli v domove dôchodcov. Bažiaceho po mladosti a zdraví, po teplom ženskom tele.
A spomínajúceho... spomínajúceho na svoje najkrajšie časy za Slovenského štátu, keď patril k najhorlivejším členom Hlinkovej gardy a mohol beztrestne ukájať svoju nenávisť k Židom i lásku ku krvi...
Brr, hnusné to je, ďalej si prečítajte sami. Ale také hnusné, až je to dobré. Autor prepletá dve roviny hororu, klasickú fantazijnú duchárčinu s realistickými hrôzami minulosti. Jedna bez druhej by asi nefungovali, ale v tejto kombinácii nadprirodzena s históriou sa účinok strašenia zdvojnásobuje a vďaka spojeniu týchto dvoch línií dostal príbeh priestor na strhujúce a... obludné finále.
Dedičstvo zeme ma uhranulo nielen pomalou gradáciou, sugestívnosťou, temnou obraznosťou a napokon záverečným zvratom, ale aj ako hrôzostrašná výpoveď o zverstvách, ktoré naozaj existovali a existujú.
Poviem vám, ak ma raz deti budú chcieť dať do domova dôchodcov, ktorý by sa náhodou volal Nádej, asi spravím hysterickú scénu :-)
Ani Jozef Karika sa však nevyhol srandovnej chybe - hneď na prvej strane uvádza vzdialenosť medzi Bratislavou a Ružomberkom raz 250 a potom 400 kilometrov :-)
V diskusii k jeho článku súvisiacemu s poviedkou, ktorý vydal na vlastnom blogu, mu síce spisovateľka Alexandra Pavelková vytkla nedostatky a štylistické chyby v hlavnej dejovej línii a ja s ňou nemôžem nesúhlasiť, no na druhú, hlinkovskú časť poviedky musím použiť slová, ktoré mi vzala priamo z jazyka: "takmer dokonalé".


Michal Spáda: Rozum, cit, niekoľko kúziel, husle & Viola

Táto poviedka ma očarila okamžite v prvom odstavci. Začína dôležitým zvratom, navyše okoreneným suchým humorom.
Gróf Mártonyi oznámi svojej zverenkyni, že ak si na bále, ktorý sa koná o dva týždne nenájde ženícha, jednoducho ju zastrelí, pretože už ju nemieni ďalej živiť.
(Pri takomto úvode sa človek hneď začne smiať a s radosťou očakáva, čo ešte príde. Autor teda hneď na štarte nasadil latku vysoko... ale podarilo sa mu ju udržať až do konca.)
Viole sa však k oltáru veľmi nechce, vzhľadom na ponuku nápadníkov... Je to holt silná mladá žena s názorom ;-)
Do príbehu sa jemne ako vánok pripletie záhadný Vikomt, prírodná ženská mágia, našuchorený balič Sárközy, grófova lovecká puška... a potom otvorený koniec.
Ten otvorený koniec síce rázne uťal moje slastné lebedenie si v skvele napísanom príbehu, ale až tak mi zase nevadil. Nepatrím medzi ľudí, ktorých voľný priestor v diele okamžite irituje - naopak, otvorené konce (tak "správne" otvorené, samozrejme), považujem za príležitosť pre čitateľa (či diváka ak ide o film) vytvoriť si záver podľa vlastných predstáv. Alebo ho nevytvoriť. Takže to neurčité ukončenie som vyčítala autorovi určite menej ako iné zaujímavé, no nedovysvetlené prvky...
Až kým som sa z dobrého zdroja nedozvedela, že táto súťažná poviedka je vlastne testovacou vzorkou plánovaného románu. Odvtedy sa na ňu dívam trochu inak. Keď vezmem do úvahy sympatických hrdinov, vynikajúci suchý humor, miestami až gaimanovsky rozprávkovo-strašidelnú atmosféru, hravú i sľubnú zápletku, autorov talent postupne a pútavo budovať príbeh... a ďalšie detaily ukazujúce na obrovský potenciál Michala Spádu - musím povedať, že by v tom bol čert, aby som po takomto lahodnom predjedle nemala chuť na ďalší chod! Bude večná škoda, ak táto poviedka zostane jediným čriepkom zo sveta Violy Podhorskej. Verím, že po jej prečítaní so mnou mnohí budete súhlasiť.

Martin Vlachynský: Piesočný vlak

Adama zradí auto a on zostane sám uprostred rozpálenej púšte. Smädný, zmorený a bezradný sa pustí na pochod. O dve hodiny nato dorazí k pieskom zaviatym koľajniciam... po ktorých vzápätí príde vlak. Adam nastúpi a začne najväčšie dobrodružstvo jeho života, najabsurdnejšia reťaz podobenstiev, plných fantázie a zbavených všetkých fyzikálnych či životných zákonitostí.
Viac o deji tejto poviedky neviem povedať (a záver nevyzradím). V prípade vlakového trhu márnosti a jeho večne zacyklenej kozmogónie sa čokoľvek ťažko vyjadruje slovami. Preto aj teraz asi trepem...
Piesočný vlak Martina Vlachynského je plný najdivokejších výjavov, niekedy až psychedelických, plný symboliky, ale priznám sa, že som ju všetkú nevylúštila, ani nelúštila. Radšej som si užívala jazyk a obrazy. Je však na zamyslenie, či by lepšia priehľadnosť symbolov pomohla širšiemu publiku pochopiť detaily bez toho, aby degradovala text o stupienok nižšie, lebo by čitateľovi všetko naservíroval.
Pretože na čom sa všetci ľudia, s ktorými som o ňom hovorila zhodujú, je jeho vysoká kvalita... avšak číta sa ťažšie ako ostatné štyri poviedky.
Mimochodom, ak sa nemýlim, Martin Vlachynský toť nedávno už po druhý raz zvíťazil v súťaži Poviedka Istrocon. Prvé miesto si odniesol aj pred rokom.

A na záver sa musím ospravedlniť, že v minulých dvoch ročníkoch som otvorene napísala, ktorému finalistovi udelím hlas, ale tentoraz to nespravím. Možno by sa to za týchto okolností ani nepatrilo, ale pravda je taká, že som sa ešte stále nerozhodla... favoriti sú traja a ešte mám dva týždne čas ;-)

Ak vás niektorý autor zaujíma bližšie, v súvisiacich článkoch nájdete ich stránky.

Do čítania, priatelia.